Rozvoj agility v prípravnom období ročného tréningového cyklu u mladých basketbalistiek

Basketbal patrí medzi najpopulárnejšie športové hry na svete a má svoje špecifické štrukturálne a funkčné charakteristiky, ktoré ho odlišujú od ostatných kolektívnych športových hier. V basketbalovom zápase sa vyskytuje nespočetné množstvo herných situácií, v útočnej alebo obrannej fáze hry, v ktorých prebieha vzájomné pôsobenie spoluhráčov a protihráčov. Úspešnosť pri riešení herných situácií je podmienená taktiež vysokou úrovňou kondičných a koordinačných schopností. Podľa Hoffmana (2002) je pre tréningový proces, a teda zvyšovanie športovej výkonnosti nevyhnutnosťou poznanie fyziologických nárokov, ktorým sú hráči vystavení počas súťažných zápasov. Pohyby, ktoré hráči počas zápasu vykonajú, sa môžu samozrejme líšiť podľa hráčskych funkcií a s tým súvisiacich herných úloh.

McInnes et al. (1995) na základe časovo-pohybovej analýzy (time-motion analysis) ako prví kategorizovali pohybové vzorce, ktoré sa vyskytujú v basketbalovom zápase, a rozdelili ich do 8 rozdielnych kategórií (stoj/chôdza, 3x behy rôznou intenzitou, 3x obranný pohyb rôznou intenzitou, výskok). Výsledky poukazujú na intermitentnú povahu basketbalu, pričom počas zápasu sa urobí 997 ± 183 zmien v pohybe, čo zodpovedá zmene pohybu každé 2 sekundy. Beh (rôznej intenzity) tvoril 31,2 %, obranný pohyb (rôznej intenzity) 34,6 %, výskoky 4,6 % a stoj/chôdza 29,6 % z hracieho času. Každých 21 s boli zaznamenané pohyby vykonávané vo vysokej intenzite, pričom s výskokmi tvorili 15 % z hracieho času. K podobným výsledkom dospeli vo svojich štúdiách aj Abdelkrim et al. (2007) a Matthew & Delextrat (2009). Uvádzajú, že k zmenám v pohybovej činnosti v sledovaných zápasoch dochádzalo každé 2 až 3 sekundy. Úspešné riešenie herných situácií teda predpokladá vysokú úroveň agility, rýchlostných schopnosti a reakčno-rýchlostných schopnosti na zložitý výberový podnet (pohyb spoluhráča, protihráča, lopty...). Scanlan et al. (2012) na základe časovo-pohybovej analýzy zápasov podobne ako Holmberg (2009) odporúčajú v tréningovom procese častejšie zastúpenie cvičení na rozvoj agility, a to z dôvodu vyššej afinity s pohybmi počas zápasu a lepšieho transferu tréningový proces–zápas.

Stretávame sa s pojmom agility, ktorý je definovaný rôzne. Pravdepodobne ani v súčasnosti neexistuje konsenzus v rámci športovej vedeckej komunity s jasnou definíciou pojmu agility. Dobrý (2003) nazýva agility ako „hernú“ alebo „kombinovanú lokomóciu“ a definuje ju ako schopnosť premiestniť sa z jedného miesta na druhé v čo najkratšom čase, rôznym spôsobom a po rôznej dráhe, s cieľom vyriešiť aktuálnu hernú situáciu. Sigmon (2003), Brown & Ferigno (2005) zase definujú agility ako schopnosť prudko, výbušne a rýchlo akcelerovať, spomaliť, zastaviť, zmeniť polohu tela alebo jeho častí a znovu čo najrýchlejšie vyštartovať, pričom telo by malo zachovávať stabilitu, kontrolu a tým minimalizovať stratu rýchlosti. V tomto smere sa prikláňame k definícii Sheppard & Young (2006), ktorí definujú agility ako rýchly pohyb celého tela so zmenou rýchlosti alebo smeru v odozve na určitý podnet (obr. 18). Podobne definuje agility aj Zemková & Hamar (2009). Z tohto pohľadu je pri rozvoji agility potrebný rozvoj aj ďalších pohybových schopností (rýchlostné, silové, koordinačné schopnosti), čo potvrdili vo svojich štúdiách Sekulic et al. (2013) a Chaouachi et al. (2009). Brown & Ferigno (2005) uvádzajú ako benefity rozvoja agility lepšiu neuromuskulárnu adaptáciu na pohybové zaťaženie a taktiež prevenciu pred zraneniami. Vysoká úroveň agility, podobne ako niektorých ďalších kondičných a koordinačných schopností, vytvára predpoklady k dosiahnutiu vysokého individuálneho herného výkonu hráča v zápase. Z pohľadu objektivizácie pohybových schopností zohráva ich diagnostika veľký význam. Bangsbo et al. (2006) uvádzajú ako hlavné dôvody diagnostiky napr. monitorovanie vplyvu tréningového programu na výkon hráča v zápase, spätnú väzbu o aktuálnom stave trénovanosti hráča, motivácia hráčov, konkurenčné prostredie v družstve a ďalšie.

Obr. 18. Univerzálne komponenty agility podľa Sheppard & Young (2006)

Cieľ

Cieľom práce bolo aplikovať navrhnutý tréningový program zameraný na rozvoj agility a overiť jeho efektívnosť v štandardizovaných agility testoch u mladých basketbalistiek v prípravnom období ročného tréningového cyklu.

Metodika

Výskumný súbor bol tvorený 7 hráčkami (n = 7) basketbalového klubu Brno. Vstupného testovania sa zúčastnilo až 18 hráčok, pričom výstupných testov už len 7. Hlavným dôvodom bola nižšia ako 90% účasť na tréningovom procese. Priemerný vek sledovaných basketbalistiek bol 16,53 ± 1,01 roku, priemerná telesná výška 174,5 ± 4,5 cm a priemerná telesná hmotnosť 65,88 ± 6,36 kg.

Prípravné obdobie trvalo 8 týždňov, počas ktorých sme aplikovali navrhnuté cvičenia na rozvoj agility. Periodizácia prípravného obdobia a rozvoja jednotlivých pohybových schopnosti je uvedená v tab. 20. Vstupné testovanie sme uskutočnili v 1. týždni prípravy a výstupné testovanie v 8. týždni prípravy. Prvé dva týždne absolvovali hráčky 2 tréningové jednotky denne, v ktorých rozvíjali pohybové schopnosti nešpecifickými tréningovými prostriedkami. Od 3. týždňa sa dvojfázové tréningy rozdelili na doobeda všeobecný tréning, poobede tréning špecifických basketbalových zručností. Ako už bolo spomenuté, agility je zložitý pohybový prejav, ktorého súčasťou sú niektoré kondičné ako aj koordinačné schopnosti. Prvé 4 týždne prípravy boli zamerané hlavne na rozvoj koordinačných schopnosti, odrazovej výbušnosti (s vlastnou hmotnosťou) a prácu nôh (footwork) (tab. 20). Na prácu nôh (footwork) sme používali atletický rebrík (rôzne druhy cvičení). Od 4. týždňa sme do tréningového procesu zaraďovali cvičenia, ktoré majú vyššiu afinitu s pohybmi počas zápasu (akcelerácie, decelerácie, zmeny smeru, zmeny rýchlosti, obranný pohyb, atď.)

Intervaly zaťaženia a odpočinku boli stanovené 1:5(7), pričom sme sa opierali o publikácie Hůlka et al. (2005), Brown & Ferigno (2005) Holmberg (2009).

Tab. 20. Periodizácia tréningového procesu v prípravnom období a rozvoj jednotlivých pohybových schopností

V súčasnosti existuje pomerne veľké množstvo štandardizovaných testov zameraných na hodnotenie agility. V našom prípade sme zvolili nasledovné testy: agility T-test (Hoffman, 2002; Jakovlevic et al., 2012; Tanner & Gore, 2013; obr. 19), Illinois agility test (Mackenzie, 2000; Sheppard & Young, 2006; obr. 20), a člnkový beh 4 x 10 m (Sedláček et al., 2008; Pětivlas & Mrázková, 2012; obr. 21). Vstupná ako aj výstupná diagnostika vrátane agility testov bola realizovaná v priebehu 3 dní. Každá hráčka mala 2 pokusy na každý test, pričom do výsledkov sa započítaval lepší z 2 časov. Prestávka medzi jednotlivými pokusmi bola minimálne 5 minút.

Obr. 19. Agility T-test (Brady, 2013)

Obr. 20. Illinois agility test (Mackenzie, 2000)

Obr. 21. Člnkový beh 4 x 10 m (Pětivlas & Mrázková, 2012)

Na vyhodnotenie získaných údajov sme použili opisné charakteristiky (miery polohy a miery variability). Pri porovnaní výsledkov v pre-teste a post-teste sme použili Wilcoxonov test. Všetky štatistické testy významnosti sme vyhodnocovali v štatistickom programe Statistica 10 (StatSoft Inc., Tulsa, USA). Významnosť rozdielov sme posudzovali na hladine štatistickej významnosti p<0,05.

Výsledky a diskusia

Sledované basketbalistky dosiahli v agility T-teste vo vstupnom meraní priemerný čas 11,11 ± 0,37 s a vo výstupnom meraní priemerný čas 10,65 ± 0,59 s (obr. 22), čo zodpovedá zlepšeniu o 0,46 s (4,14 %). Pri porovnaní pre-testu a post-testu sme zistili signifikantné zlepšenie (p < 0,05). Jakovlevic et al. (2012) uvádzajú priemerný čas u 14ročných basketbalistov v agility T-teste 10,9 ± 0,83 s. Delextrat & Cohen (2009) zistili priemerný čas u seniorských basketbalistiek v agility T-teste na úrovni 10,45 ± 0,51 s. Môžeme konštatovať, že dosiahnuté výsledky výskumného súboru boli na vyššej úrovni ako 14ročných basketbalistov, ale v porovnaní so seniorskými basketbalistkami dosiahli len o niečo horšie výsledky.

V Illinois agility teste dosiahli hráčky priemerný čas 17,32 ± 0,54 s vo vstupnom meraní a priemerný čas 16,32 ± 0,35 s vo výstupnom meraní (obr. 22). Zlepšili sa o 0,81 s, čo predstavuje 4,73 %. Pri porovnaní pre-testu s post-testom sme zistili štatisticky významné zlepšenie (p < 0,05). Výsledky výskumného súboru môžeme porovnať s normami, ktoré uvádzajú Davis et al. (2000) pre ženy v rozmedzí 16 až 19 rokov. Za vynikajúci výkon považujú čas pod 17 s. Sledované basketbalistky dosiahli vo výstupnom testovaní priemerný čas 16,32 ± 0,35 s, čo podľa spomenutých autorov znamená vynikajúci výkon.

V poslednom teste zameranom na diagnostiku agility (člnkový beh 4 x 10 m) sme zaznamenali u basketbalistiek v pre-teste priemerný čas 10,97 ± 0,42 s, v post-teste priemerný čas 10,26 ± 0,45 s (obr. 22). Opäť došlo k zlepšeniu (0,7 s), avšak v tomto prípade o 6,38 %. Pri porovnaní výsledkov dosiahnutých v pre- a post-teste sa aj tentokrát potvrdila štatistická významnosť (p < 0,05). Sedláček et al. (2008) hodnotia v normách pre školskú populáciu žien vo veku 16 až 17 rokov čas pod 10,6 s maximálnym počtom možných dosiahnutých bodov (stupnica od 1 do 10). Vo výstupnom testovaní zabehli hráčky tento test v priemernom čase 10,26 ± 0,45 s, čo považujú spomenutí autori za vynikajúci výkon. Podľa dosiahnutých výkonov vo všetkých použitých testoch zameraných na hodnotenie agility môžeme konštatovať, že tréningový program prípravného obdobia mal pozitívny vplyv na rozvoj agility. Komplexné hodnotenie testov a ich deskriptívnu charakteristiku uvádzame v tab. 21.

Obr. 22. Výsledky agility testov v pre-teste a post-teste

Tab. 21. Výsledky agility testov a ich deskriptívna charakteristika

	Agility T-test [s]		Illinois agility test [s]		Člnkový beh 4 x 10 m [s]
	pre-test	post-test	pre-test	post-test	pre-test	post-test
M	11,11	10,65	17,13	16,32	10,97	10,26
SD	0,37	0,59	0,54	0,35	0,42	0,45
xmin	10,46	9,94	16,72	16	10,53	9,84
xmax	11,41	11,41	18,15	16,9	11,72	11,03
R	0,95	1,47	1,43	0,9	1,19	1,19

Legenda: M – aritmetický priemer; SD – smerodajná odchýlka; x _min – minimálna hodnota; x _max – maximálna hodnota; R – variačné rozpätie

Shrnutí

Prípravné obdobie v ročnom tréningovom cykle je všeobecne zamerané na rozvoj všetkých pohybových schopností. V prezentovanej štúdii sme sa zamerali na problematiku agility, čo je pre basketbal veľmi dôležitá špecifická schopnosť. V 1. týždni prípravy sme realizovali vstupné merania (pre-testy), v 8. záverečnom týždni sme realizovali výstupné merania (post-testy), ktoré obsahovali 3 testy agility. Výsledné hodnoty vstupného a výstupného merania všetkých 3 testov sme porovnali (T-test: 11,11 ± 0,37 s vs. 10,65 ± 0,59 s; Illinois test: 17,13 ± 0,54 s vs. 16,32 ± 0,35 s; člnkový beh: 10,97 ± 0,42 s vs. 10,26 ± 0,45 s) a zistili štatisticky významne rozdiely (p < 0,05). Na základe výsledkov môžeme konštatovať efektívnosť zvoleného tréningového programu v prípravnom období ročného tréningového cyklu na rozvoj agility.

V podobných druhoch výskumov odporúčame zvýšiť počet skúmaných subjektov a tiež zaradenie kontrolnej skupiny, čo by malo viesť k detailnejším výsledkom a všeobecne platným záverom. Tým by sme mohli ešte viac zefektívniť rozvoj agility v prípravnom období ročného tréningového cyklu. Zistené výsledky odporúčame overiť aj na iných vekových a výkonnostných kategóriách mužov a žien.