Inovace SEBS a ASEBS

Rozdelenia technických prostriedkov v sebaobrane

Ak je deliacim kritériom primárny spôsob použitia technických prostriedkov, tak ich môžeme rozdeliť na útočné (napr. nôž, strelná zbraň) a obranné (napr. balistická vesta, protiúderový komplet, helma).

Je možné povedať, že obranné technické prostriedky svojim adekvátnym použitím zabraňujú efektívnemu účinku použitých zbraní, preto ich niekedy označujú aj ako pasívne technické prostriedky. Útočné technické prostriedky, iným slovom zbrane, zvyšujú účinnosť nimi prevedenej akcie.

Avšak ak si za základné kritérium zoberieme účel a primárnu funkciu technických prostriedkov v sebaobrane, tak tieto môžeme rozdeliť na:

• konvenčné
• zákerné
• náhodné

Za konvenčné technické prostriedky v sebaobrane môžeme považovať také technické prostriedky, ktoré sú primárne vyrobené za účelom zvýšenia účinnosti sebaobrannej akcie a ich účel nie je žiadnym spôsobom maskovaný (napr. sériovo vyrábané strelné zbrane).

Za zákerné technické prostriedky v sebaobrane môžeme považovať predmety vyrobené a uspôsobené tak, aby ich útočný alebo obranný potenciál nebol na pohľad zrejmý. Zákernú zbraň je možné definovať ako zbraň neštandartnej konštrukcie, ktorá sa vyznačuje pri použití v boji pre okolie nečakanými funkciami a prekvapivým účinkom. Ich výroba a používanie je väčšinou legislatívne obmedzená alebo zakázaná (napr. strieľajúce perá).

Za náhodné technické prostriedky v sebaobrane (improvizované zbrane) môžeme považovať predmety bežnej potreby, ktoré nie sú primárne vyrobené za účelom zvýšenia účinnosti sebaobrannej akcie, ale sú to väčšinou rôzne nástroje a predmety bežne používané v domácnosti, ktoré po malých úpravách, alebo aj bez úprav môžu byť použité ako improvizované technické prostriedky v sebaobrane (napr. krajčírske nožnice, skrutkovač).

Z hľadiska mechanizmu fungovania môžeme útočné technické prostriedky (zbrane) rozdeliť na:

• strelné zbrane
• chladné zbrane
• chemické zbrane
• elektrické zbrane
• zbrane fungujúce na iných princípoch

Strelné zbrane

Strelné zbrane sú zariadenia na vystreľovanie projektilov (striel) na väčšiu vzdialenosť. Strely letia po balistickej krivke. Väčšina strelných zbraní dáva strele zrýchlenie len v priebehu výstrelu, po opustení zbrane letí strela zotrvačnosťou. Toto neplatí pre strely s raketovým pohonom, kde je po celú dobu aktívnej krivky zrýchlenie strely a až po ukončení práce raketového motora dochádza k letu strely zotrvačnosťou.

Z hľadiska princípu udelenia zrýchlenia strele môžeme strelné zbrane rozdeliť na štyri kategórie:

• strelné zbrane mechanické (atlatl, praky, luky, kuše)
• plynové zbrane (fúkačky, vzduchovky, vetrovky)
• palné zbrane (puška, pištoľ, guľomet)
• raketové zbrane (raketový granát, panzerfaust)

Strelné zbrane mechanické

Strelné zbrane mechanické pracujú na princípe akumulovania mechanickej energie a jej následného dynamického uvoľnenia. Akumulátorom energie môžu byť závažia, listové, torzné alebo vinuté pružiny, pneumatické akumulátory alebo kombinácia týchto akumulátorov. Prenos na strelu je vykonávaný prostredníctvom mechanických (pákových) alebo pneumatických väzieb.

Vrhač oštepov (atlatl, woomera) je zrejme najstaršou mechanickou strelnou zbraňou, ktorá sa podľa dochovaných nálezov používala k lovu zveri už v mladšom paleolite. Zbraň v podstate o 50 až 60 cm predlžuje ruku vrhača, čo mu umožňuje udeliť oštepu vyššiu rýchlosť v porovnaní s hodom z ruky. Vrhač oštepov môže byť vyrobený z jedného kusu dreva, kosti alebo parohu. Často je však vyrobený z viacerých materiálov. Z hľadiska funkčnosti na ňom môžeme rozoznať tri základné časti: telo, rukoväť a hlavicu s hákom. Rukoväť slúžila na uchopenie vrhača a do hlavice s hákom sa osádzal oštep, ktorý sa pomocou vrhača hádzal. Vo väčšine loveckých kultúr bol vrhač oštepov pravdepodobne postupne nahradený lukom.

Prak je najjednoduchšou strelnou zbraňou, ktorá vystreľuje projektily s využitím ľudskej sily. Existujú dva druhy prakov - jeden vystreľuje projektil pomocou energie uloženej v napnutých gumových zväzkoch, druhý funguje na princípe odstredivej sily.

Gumipuška je prak, ktorý vystreľuje projektil pomocou energie uloženej v napnutých gumových zväzkoch. Skladá sa z rukoväte v tvare ypsilonu, pružných pásov a lôžka (nemusí byť). Za spodnú časť rukoväte ju strelec drží a na horných koncoch sú upevnené pružné pásy, ktoré sú spojené lôžkom, do ktorého sa ukladá strela. Strelou môžu byť kamienky, oceľové alebo olovené guľôčky. Ak sa ako strely používajú kovové háčiky, tak prak nemusí mať lôžko.

Odstredivý prak pracuje na princípe zmeny smeru síl na ramene. Pri roztáčaní praku je udeľovaná strele kinetická energia, ktorá po uvoľnení ramena praku umožňuje strele vykonať let po balistickej krivke. Tým, že strelec dodáva kinetickú energiu strele postupne a uvoľňuje odrazu, dokáže dodať strele vyššiu počiatočnú rýchlosť, ako keby strelu vrhal sám. Ako zbraň má kameň hodený rukou nedostatky, najmä malú rýchlosť, nízku pohybovú energiu a obmedzený dosah. Obdobný princíp funguje aj u iných strelných zbraní s mechanickým zariadením. Ako strely boli používané kamene alebo olovené gule.

Fustibal je zaujímavým variantom praku. Je to v podstate odstredivý prak pripevnený na koniec žrďky. Pôvod tejto zbrane je neznámy, no sú dôkazy o tom, že Rimania ju používali v 3. storočí pred n. l. Fustibal predĺžil vrhačovu ruku, a teda aj polomer dráhy praku a zvýšil rýchlosť a dolet. Presné načasovanie uvoľnenia praku však vyžadovalo oveľa viac šikovnosti. Tento druh praku mal aj tú výhodu, že sa dal použiť vo vojenskom oddiele jednoducho krúžením žrďky nad hlavou a nepotreboval voľné široké okolie na roztáčanie praku v úrovni ramien.

Luk sa skladá z pružného lučišťa, najčastejšie dreveného a nepružnej tetivy. Strieľajú sa z neho šípy, najčastejšie drevené, ktoré môžu mať na jednom konci operenie kvôli vylepšeniu letových vlastností a na druhom kovový hrot. Vynález luku a šípu je asi 50 000 rokov starý a spadá podľa vedeckých odhadov do staršej doby kamenej. Čo sa týka významu pre zachovanie a vývoj ľudského rodu, objav luku zaraďujú niektorí na tretie miesto za objav reči a ohňa.

Kuša v základnej podobe je tradičný luk nasadený na drevenej pažbe, ktorá sa opierala o rameno strelca. Toto zmechanizovanie luku umožnilo vznik veľmi účinnej zbrane. Na rozdiel od dreveného luku mala kuša lučisko zložené z rohoviny, šliach, dreva, či dokonca kovu. Tým sa dosiahla taká pevnosť, že na napínanie niektorých kuší sa museli používať mechanické pomôcky. Kuša sa prvýkrát objavila v Číne okolo roku 500 pred naším letopočtom. Na západ ju pravdepodobne rozšírili Byzantínci, Saracéni a Húni.

Plynové zbrane

Plynové zbrane sú zvláštnym druhom strelných zbraní, kde sa na pohyb strely používa stlačený plyn (fúkačky, vzduchovky, vetrovky). U týchto zbraní je energia akumulovaná v plyne stláčanom kompresorom na vysoký tlak do nádrže alebo k stlačeniu dochádza pri výstrele uvoľnením pružiny s piestom. Pri druhom princípe je vzduch len prenosovým médiom energie stlačenej pružiny na strelu.

Fúkačka je jednoduchá zbraň skladajúca sa z rovnej trubice, z ktorej možno fúknutím vystreľovať šípky alebo šípy. Jej hlavnou výhodou je relatívne tichá a nenápadná manipulácia - bez nápadných pohybov paží, nevyhnutných pri použití oštepu a luku. To je veľmi dôležitá skutočnosť, pretože presný dostrel fúkačky nie je väčší než 40-50 metrov, teda útočník sa musí priblížiť k cieľu na veľmi malú vzdialenosť. Pre zvýšenie efektívnosti sa šípky často napúšťajú jedom. Medzi najznámejší patrí kurare, často sa tiež používa batrachotoxín. Fúkačku dodnes používajú pôvodní obyvatelia pralesov južnej Ameriky a juhovýchodnej Ázie. V stredoveku bola rozšírená aj v Európe, kde sa používala pri love drobných vtákov.

Vzduchovka je strelná zbraň, pri ktorej sa zlomením hlavne stlačí pružinatlačiaca na piest a západka ju zaistí pred uvoľnením. Po stlačení spúšte sa pružina uvoľní a tlačí na piest, ktorý stlačí vzduch vo valci. Vzniknutý tlak sa prepustí do hlavne so strelou, ktorú vystrelí z hlavne. Strelou je najmä tvarovaný olovený brok nazývaný aj diabolka. Pri tomto type plynovej strelnej zbrane je vzduch len prenosovým médiom energie stlačenej pružiny, ktorej uvoľnením je strela vymršťovaná z hlavne.

Vetrovka je strelná zbraň, v ktorej je strela vystrelená pomocou stlačeného vzduchu. Ten sa pumpuje pumpou alebo sa prepúšťa z tlakových fliaš do tlakového kontajneru vetrovky. Je to veľmi tichá a presná zbraň. Tento princíp vystrelenia strely sa používa aj pri paintballových a airsoftových zbraniach. Do tlakových fliaš sa najčastejšie používa stlačený vzduch, ale je možné použiť aj iné plyny, napríklad CO₂.

Palné zbrane

Palné zbrane pracujú na podobnom princípe ako plynové zbrane, avšak stlačený plyn vzniká horením prachovej zlože. Prachová zlož je chemická látka s vysokou rýchlosťou horenia, ktorá k svojmu horeniu nepotrebuje kyslík. Produktom horenia je plyn s vysokým tlakom a teplotou. Expandujúci plyn v uzatvorenej komore, kde jedna strana komory je tvorená strelou, vykonáva prácu a tým dodáva strele pohybovú energiu (podobne ako piest spaľovacieho motora).

U moderných zbraní je časť energie plynov používaná na pohon mechanizmu zbrane. Na základe činnosti zbrane a podielu činnosti obsluhy zbrane môžeme tento druh zbraní rozdeliť na:

• jednočinné
• poloautomatické
• automatické zbrane.

Jednočinné zbrane sú jednoranové zbrane, kde pred každým výstrelom musí dôjsť k nabitiu zbrane.

Poloautomatické zbrane sú také, u ktorých dochádza k opätovnému nabitiu automaticky, avšak ďalší výstrel musí iniciovať obsluha.

Automatické zbrane sú také, u ktorých celý cyklus výstrelu prebieha automaticky a obsluha len určuje dĺžku streľby.

U palných zbraní je v súčasnosti zavedená strela ako jednotný náboj, čo predstavuje prvok, ktorý v sebe obsahuje strelu, prachovú zlož a iniciačnú náplň.

História palných zbraní sa odvíja od vynálezu a používania strelného prachu. Podľa väčšiny historikov bol prvýkrát čierny strelný prach objavený v 9. storočí nášho letopočtu v Číne. Jeho objavu predchádzali celé storočia pokusov čínskych alchymistov, ktorí sa snažili pravdepodobne objaviť elixír života. Použitie strelného prachu v prvých palných zbraniach je v Číne datované do 11. storočia nášho letopočtu. Aj keď prvé palné zbrane nemali vysokú účinnosť a ich použitie malo význam skôr psychologický a slúžili na zastrašenie nepriateľa.

Do Európy sa strelný prach podľa niektorých bádateľov dostal po tzv. Hodvábnej ceste. Podľa iných sa do Európy dostal počas mongolskej invázie v 13. storočí nášho letopočtu. Niektoré pramene uvádzajú, že strelný prach v Európe vynašiel nemecký mních Berthold Schwartz. Najstarším písomným záznamom o strelnom prachu v Európe je dielo Rogera Bacona (asi 1214 – 1294) Epistola de secretis operibus artiis et naturae z roku 1267. Neexistuje však dôkaz, že bol strelný prach už v tejto dobe používaný vo vojenstve. Strelný prach bol zmesou liadku (dusičnan draselný - KNO₃), síry, a oleja ktorý bol neskôr zamenený za drevené uhlie. V 14. storočí bol strelný prach v Európe upravený do vhodnej podoby pre streľbu tým, že bolo do zmesi pridané vhodné množstvo liadku.

V roku 1322 sa objavuje v rukopise Waltera de Milemete najstaršie známe zobrazenie palnej zbrane. Palné zbrane sa v nasledujúcich desaťročiach pomerne rýchle šírili, aj keď ešte dlhú dobu netvorili dominantné zbrane na bojiskách. Vzhľadom k ich nízkej účinnosti podobne ako v Číne bol využívaný hlavne ich psychologický efekt na nepriateľa.

Ručné palné zbrane boli najskôr len hlavňami bez pažby a spúšťového mechanizmu. Spočiatku sa hlavne týchto zbraní kovali zo železa alebo odlievali z bronzu a nemali vývrt, čo spôsobovalo nepresnosť streľby. Prachová zlož sa odpaľovala priložením rozžeraveného železa, neskôr horiaceho konca knôtu k prachu v priehlbine (panvičke) na vonkajšej strane hlavne, ktorá bola kanálikom (zápalným otvorom) spojená s vnútrom hlavne (nábojovou komorou), v ktorej sa nachádzal prach so strelou.

Prvé ručné strelné zbrane mali podobu hlavne bez pažby a bez spúšťového mechanizmu, ktoré Husiti nazývali píšťaly (od ktorých sa pravdepodobne utvoril názov pištoľ). Koncom 15. storočia sa začali vyrábať výhradne zo železa a na začiatku 16. storočia sa začali objavovať prvé hlavne so špirálovitým vývrtom, ktorý zabezpečoval lepšiu stabilitu strely pri lete, čím sa zvýšila presnosť streľby. Tieto zbrane sa nabíjali spredu a to tak, že sa do hlavne musel najprv nasypať strelný prach, nad ktorým už bol samotný náboj (v tom čase cínová alebo olovená guľa). Výstrel z píšťaly bol iniciovaný priložením horúceho želiezka alebo neskôr horiaceho knôtu (ktorý voľne visel na zbrani) k priehlbine na vonkajšom konci hlavne, kde sa dotkol strelného prachu, čím sa privodil výstrel. Táto priehlbina bola spojená s koncom samotnej hlavne na mieste, kde bol za strelou nasypaný strelný prach, tzv. nábojová komora. Niektoré píšťaly nazývané hákovnice mali na konci hlavne pripnuté takzvané háky, ktoré slúžili na tlmenie spätného rázu uchytením zbrane na sedle koňa alebo na hradbách. Vo Francúzku sa používali zbrane podobného princípu s tým rozdielom, že sa pätka na konci zbrane oprela o hruď strelca. Tento typ zbraní sa nazýval petrinal.

Spočiatku nemohli palné zbrane konkurovať iným druhom vtedy používaných strelných zbraní, najmä lukom a kušiam, ktoré ich prevyšovali v účinnosti, dostrele, presnosti aj frekvencii streľby.

Okolo roku 1450 sa objavila prvá zbraň s pažbou. Bola to puška, ktorá mala podobne ako píšťaly knôtový spúšťový mechanizmus s tým rozdielom, že knôt bol prichytený na železnej úchytke tesne pod spúšťou. Pri tejto puške boli prvýkrát použité zameriavače, muška a cieľnik. Pažba na tejto puške bola hrubá a ťažká, preto sa pri streľbe používali tzv. vidlice (tyčky dĺžky približne po strelcov krk, na hornom konci rozdvojené), ktoré sa zapichávali do zeme a pri streľbe podopierali zbraň. Táto zbraň nebola kvôli svojej váhe vhodná na lov, ale naopak pre boj muža proti mužovi bola jej ťažká pažba vhodná ako úderná zbraň. Táto zbraň sa nazýva mušketa a bola to najpoužívanejšia zbraň 17. storočia (hlavne počas tridsaťročnej vojny).

Zvrat vo vývoji strelných zbraní prišiel s vynálezom kolieskového zámku (vynašiel ho norimberský hodinár Johann Kiefus v roku 1517), ktorého vývoj bol závislý na úrovni hodinárskeho remesla. To vytvorilo niektoré prvky (napr. oceľové pružiny), ktoré boli potrebné pri vytvorení zámku. Základná súčasť kolieskového zámku bola tvorená oceľovým, po obvode zdrsneným kolieskom, na ktorého osi bol umiestnený výstredník (tzv. excenter). Na výstredník sa navíjala retiazkaspojená so silnou listovou pružinou. Vnútorná časť kolieska obsahovala štvorhran, ktorý slúžil na nasunutie kľúča. Kľúč sa otáčal až do chvíle, kým sa cez výstredník a retiazku nenatiahla listová pružina. Kolieskový zámok obsahoval škripec, ktorý mal držať kresadlový kameň (najčastejšie pyrit alebo v menšom množstve pazúrik (po nemecky „Flint“, z čoho vzniklo slovo Flinte - puška). Po uvoľnení spúšte sa koliesko roztočilo a škripec sa k nemu priblížil, spoločným trením vykresávali iskry smerom k panvičke (miesto odkiaľ sa zapaľovala nálož v hlavni), čím zapálili strelný prach a zbraň vystrelila.

Tento zámok mal však množstvo chýb. Pyrit bol vo funkcii kresacieho kameňa nespoľahlivý a rýchlo sa opotrebovával. Taktiež sa neosvedčil v zlom počasí - v daždi, hmle alebo vetre často zlyhal výstrel kvôli navlhnutému strelnému prachu a tiež naťahovanie zámku pomocou kľúča bolo zdĺhavé.

Vynájdenie kolieskového zámku dalo možnosť vzniku novej generácii strelných zbraní s kompaktnými rozmermi a možnosťou ovládania jednou rukou - pištoliam. Kolieskový zámok tiež pomohol vynájdeniu napináčika (zariadenie, ktoré zjemňovalo odpor spúšte pri stláčaní) a zariadeniu, ktoré zabraňovalo samovoľnému vystreleniu - poistky. Kolieskový zámok sa tiež podieľal na celkovom zjemnení a zľahčení dlhých palných zbraní. Pri tomto procese sa menila aj pažba a to dvoma smermi. V strednej Európe sa pažba odvíjala od tvaru pažby používanej u kuše, ktorá nemala hlavicu tvarovanú na opretie o rameno, preto sa prikladala k lícu. V západnej Európe sa pažby tvarovali tak, aby sa dali oprieť o rameno, čo sa osvedčilo a tento smer postupne vytlačil stredoeurópsku koncepciu. Kolieskový zámok však bol veľmi zložitý a drahý na to, aby vytlačil jednoduchý a lacný knôtový zámok používaný vo vojenských zbraniach, hlavne v prípade muškiet. Presadil sa však na poli jazdeckých pištolí v 17. storočí. Pre jeho presnosť streľby a pohotovosti k výstrelu sa presadil v loveckých zbraniach natoľko, že vytlačil kuše, ktoré mali dovtedy výhradné postavenie v hierarchii loveckých zbraní.

Na konci 18. storočia vznikol praktickejší a spoľahlivejší kresadlový zámok. Otočné koliesko bolo nahradené nepohyblivou oceľovou ocieľkou a škripec s pyritom nahradil koliesko zaisťujúce úderom kresacieho kameňa výrobu iskier tým, že škripec udieral na zdrsnený povrch ocieľky. Namiesto pyritu sa začal používať spoľahlivejší a trvanlivejší pazúrik. Kvôli ľahšej manipulácii bol v tomto zámku použitý úplne nový prvok. Ten sa uchoval až dodnes u pištolí a revolverov, ide o tzv. palečník. Bola to plocha na konci kohútiku, ktorá sa pomocou palca natiahla do zadnej polohy, čím sa zbraň nabila. Kresadlový zámok prešiel niekoľkými vývojovými štádiami, pričom v niektorých krajinách dostával príznačné tvary a prevedenia. U starších typov plnila ocieľka len funkciu kresadla a panvička bola proti vplyvu okolia chránená viečkom (zámok švédsky a holandský). V neskorších prevedeniach tohto zámku ocieľka zastávala tiež úlohu viečka panvičky, tým že sa pri údere kohútika samočinne odklápala (napríklad zámok španielsky a zámok francúzsky). Francúzsky zámok bol vyvrcholením vývoja kresadlového zámku. Väčšina jeho súčastí bola už totiž skrytá pod zámkovým plechom. Keďže francúzsky zámok zaberal na zbrani (puške aj pištoli) veľmi málo miesta, mohla byť zbraň zjemnená a výrazne zoštíhlená pažba ako aj pištoľová rukoväť.

Koncom 18. storočia boli okrem kresadlového zámku objavené aj látky schopné výbuchu pomocou úderu alebo napichnutia, ale pritom boli aj vhodné na zapálenie prachovej náplne. Tieto látky - chlorečnan draselný (KClO₃) a traskavá ortuť - sa už na začiatku 19. storočia začali používať v konštrukcii perkuzného zámku (tiež nazývaného nárazový), ktorý vznikol z francúzskeho zámku zámenou niektorých jeho súčastí. Táto podobnosť bola hojne využívaná pri prestavbe kresadlových zbraní na modernejšie, perkuzné. Prestavba spočívala v zámene panvičky za komínik (piston), odstránení ocieľky a v náhrade kohútika s čeľusťami na kohútik, ktorý spĺňal úlohu akéhosi kladivka. Spočiatku mala výbušná látka podobu guľôčok, ktoré sa vkladali do vhodne upravenej panvičky a zapaľovali sa priamo kohútikom alebo prostredníctvom vloženého zápalníka. U iných konštrukcií sa rozbuška vkladala medzi dva tenké medené pásiky alebo do tenkostennej trubičky. Vývoj perkuzného zámku vyvrcholil vynájdením čiapočkovej zápalky v roku 1820. Čiapočková zápalka pozostávala z trubičky, ktorá bola na jednom konci uzavretá dnom, na ktoré sa nanášala vrstva výbušnej zmesi. Táto trubička sa nasadzovala na piston s otvorom a odpaľovala sa úderom kohútika. Kohútik mal na mieste úderovej časti priehlbinu chrániacu strelca pred prípadným roztrhnutím zápalky pri výstrele.

V súvislosti s priemyselnou revolúciou sa ďalší vývoj ručných palných zbraní neobyčajne zrýchlil. V roku 1832 skonštruoval francúzsky puškár C. Lafaucheux jednotný náboj (projektil, strelný prach a rozbuška boli spolu umiestnené v nábojnici čiže už pri nabíjaní nebolo potrebné najprv sypať do hlavne strelný prach a projektil, ale stačilo dať do nábojovej komory samotný náboj) s kolíkovým zápalom. Ku dnu nábojnice bola priečne umiestnená čiapočková zápalka a kolík vyčnievajúci zo dna nábojnice. Úderom kohútika na tento kolík došlo k roznieteniu zápalky, a tým aj prachovej náplne. Lafaucheuxové náboje s papierovou nábojnicou sa používali na streľbu z brokovníc a tie isté náboje s kovovou nábojnicou našli uplatnenie vo vojenských francúzskych revolveroch veľkých kalibrov a v tej dobe veľmi obľúbených revolveroch civilných. V roku 1845 skonštruoval ďalší Francúz menom Flobert čiapočkovú zápalku s guľatou olovenou strelou do jedného celku. V zápalke však vytvoril dno s dutým okrajom, ktorý sa plnil výbušnou zmesou zapaľujúcou strelný prach. Tým skonštruoval náboj s okrajovým zápalom.

V prusko-rakúskej vojne v roku 1866 sa osvedčila Dreyseho ihlovka, ktorú mala vo výzbroji pruská armáda. Táto jednoranová puška s odsuvným záverom sa nabíjala zozadu jednotným nábojom, ktorého rozbuška bola umiestnená v strele. Strela bola spolu s prachovou náplňou spojená do jedného celku papierovým obalom. Vznietenie rozbušky zaisťovala dlhá ihla umiestnená v závere a po stlačení spúšte hnaná dopredu vlastnou pružinou. Ihla sa pri vystrelení musela cez prachovú náplň dostať až k rozbuške v strele, pričom sa niekedy zlomila. Tesnenie proti úniku spalných plynov z nábojovej komory zabezpečovalo kužeľové sedlo na čele záveru a na konci nábojovej komory. Toto tesnenie však nebolo dokonalé a unikajúce spalné plyny znižovali počiatočnú rýchlosť strely (čo čiastočne spôsobovalo malú nepresnosť streľby). Dokonalejšia bola Chassepotová ihlovka, s ktorou bojovala francúzska armáda v roku 1870 vo francúzsko-pruskej vojne. Táto zbraň mala vyššiu počiatočnú rýchlosť strely ako Dreyseho ihlovka a proti úniku spalných plynov z hlavne účinnejšie gumové tesnenie, ktoré sa ale muselo po určitom počte výstrelov vymieňať. Aj keď mal ihlový zápal niekoľko nevýhod, jeho používanie sa v minulom storočí rozšírilo na lovecké brokovnice. Oproti pôvodným vojenským zbraniam s ihlovým zápalom sa v týchto zbraniach používali náboje s nábojnicami, pričom rozbuška bola umiestnená pri dne nábojnice. Toto umiestnenie rozbušky umožnilo podstatné skrátenie zapaľovacej ihly (čím sa okrem iného zmenšila pravdepodobnosť zlomenia ihly).

V roku 1866 Američan Hiram Berdan vložil čiapočkovú zápalku do stredu dna nábojnice, pričom v dne vytvaroval výstupok - kovadlinku, ktorá sa dotýka výbušnej zložky v zápalke. Tým vytvoril jednotný náboj so stredovým zápalom a vnútornou kovadlinkou. V roku 1867 skonštruoval Angličan Edward Boxer ďalší typ zápalky pre stredový zápal a to s kovadlinkou zabudovanou priamo do zostavy zápalky. Tieto vynálezy spolu s vývojom priemyslu umožnili výrobu jednotných nábojov, u ktorých nábojnica spája dokopy strelu, zápalku a strelný prach do jedného celku. Jednotné náboje zase vytvorili predpoklad pre konštrukciu zbraní nabíjaných zozadu (tzv. zadovky), a to ako jednoranných, tak aj opakovacích a neskôr samočinných. V 60. a 70. rokoch 19. storočia vznikla rada jednoranových zadoviek so závermi rozmanitých konštrukcií. Náboje s kolíkovým a s okrajovým zápalom mali slabé dno, a preto nemohli odolávať tlakom vyvíjaným veľkými náplňami strelného prachu. Preto boli vtedajšie zadovky, hlavne vojenské, stavané na nábojnice so stredovým zápalom, ktoré mali silné a odolné dno. Na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia boli z loveckej praxe vytlačené ihlovky a nahradené brokovnicami na náboje so stredovým zápalom a vnútornými kohútikmi, tzv. lankasterkami. Tie boli ešte pred koncom 19. storočia doplnené o brokovnice so stredovým zápalom, ale so skrytými kohútikmi, tzv. hamarleskami.

U kolieskového zámku vznikala určitá prestávka medzi stlačením spúšte a výstrelom. Z tohto dôvodu sa tento zámok nehodil na streľbu na zver v pohybe. Výhodnejší v tomto smere bol kresadlový zámok spolu s pažbou, ktorá dovoľovala jej zasadenie do ramena strelca. Takto sa na bežiace a letiace ciele strieľalo už v prvej polovici 17. storočia. Potreba zvýšenia pravdepodobnosti trafenia pernatej zveri, hlavne kačíc a divokých husí, viedla k myšlienke nabitia väčšieho množstva projektilov do hlavne. V 17. storočí bol tento nápad ďalej rozvinutý zavedením tzv. sekaného olova, ktoré sa získavalo rezaním plátov olova (Pb). O niečo neskôr sa začali vyrábať tzv. kvapkané broky. Tie sa vyrábali tak, že sa kvapkalo roztavené olovo do nádrže s vodou. Ich základný nedostatok, nedokonalý guľovitý tvar, bol odstránený zavedením liacich veží na prelome 18. a 19. storočia. Kvapkaním roztaveného olova do vodnej nádrže sa dosahovala (v dôsledku beztiažového stavu pri dostatočne dlhej dobe pádu) dokonalá guľatosť brokov. Tá sa naďalej zlepšovala pridávaním arzénu (As) do olova. Broky, ktoré sa vyrábali zo samotného olova boli veľmi mäkké, a preto sa ľahko deformovali pri prechode cez hlaveň. Pridaním antimónu (Sb) sa ich deformácia pri prechode hlavňou eliminovala. V záujme ďalšieho zvýšenia odolnosti brokov sa v období medzi oboma vojnami skúšalo spevniť ich povrch vytvorením povrchovej vrstvy z tvrdších kovov ako bola napríklad meď (Cu).

V európskych armádach vystriedali jednoranové zadovky v 80. a 90. rokoch 19. storočia opakovacie pušky. U nich sa väčšinou presadil odsuvný záver, buď otáčavý (napr. Mauserov) alebo v menšej miere záver priamoťaživý (napr. Mannlicherov). Najvýhodnejším spôsobom zásobovania nábojmi sa ukázala byť nábojová schránka uložená pod záverom v strede pažby. Z krátkych ručných palných zbraní v tej dobe dominovali vo vojenskej výzbroji a aj vo výbave civilných osôb revolvery na náboje so stredovým zápalom. Existencia nábojov so stredovým zápalom viedla množstvo konštruktérov k zostrojovaniu rôznych typov mechanických guľometov, ktorých nabíjanie, streľbu a vyhadzovanie nábojníc zabezpečovala ľudská obsluha, a to väčšinou otáčaním kľuky. Mechanické guľomety boli s nie príliš veľkým úspechom nasadené do bojových akcií. Napríklad Gatlingov guľomet bol použitý v americkej občianskej vojne a tzv. "mitrajéza" sa stala aktérom prusko-francúzskej vojny v roku 1870.

Vynález bezdýmneho prachu v 80. rokoch 19. storočia v priebehu krátkej doby vytlačil čierny prach z jeho niekoľko storočného monopolného postavenia. Vytlačil tiež množstvo loveckých zbraní na čierny prach, pretože väčšina týchto zbraní nemala hlavne dostatočne odolné na to, aby zniesli tlaky bezdýmneho prachu. Tento prach mal podstatne väčší výkon, nevytváral dym a v hlavni nenechával prakticky žiadne splodiny horenia. Prednosti bezdýmneho prachu viedli k prestavaniu existujúcich zbraní (pušiek a revolverov). Naviac bezdymný prach vytvoril predpoklady pre úspešnú konštrukciu samonabíjacích pušiek, pištolí ako aj guľometov. Prvé samonabíjacie pištole sa dostali do užívania ešte pred koncom 19. storočia. Armády bojujúce v prvej svetovej vojne boli v značnom počte vyzbrojené ťažkými guľometmi, umiestnenými na podstavcoch (lafetách), ktorých hlavne sa pri streľbe chladili vodou. Koncom vojny sa na bojiskách objavili prvé samonabíjacie pušky, ľahké guľomety a dokonca prvé samopaly. Použitie tankov a lietadiel podnietilo konštruktérov zbraní k vývoji leteckých guľometov a protitankových pušiek. Druhá svetová vojna k tomu pridala masové nasadenie samopalov a odstreľovačských pušiek ako aj podporných protitankových zbraní (granátomety, automatické kanóny).

Podľa dĺžky hlavne môžeme palné zbrane rozdeliť na krátke (pištole, revolvery) a dlhé (pušky, samopaly).

Pištoľ je ručná palná zbraň s krátkou hlavňou. Často sú týmto názvom nazývané samonabíjacie pištole a revolvery.

Samonabíjacia pištoľ je zbraň, v ktorej sa odstránenie vystrelenej nábojnice, opätovné nabitie a napnutie bicieho mechanizmu deje účinkom prachových plynov. Samonabíjacia pištoľ (zbraň) neumožňuje viac výstrelov na jedno stlačenie spúšte.

Samonabíjacie pištole sa rozlišujú aj podľa spôsobu, akým sa napína a spúšťa mechanizmus odpaľujúci náboj. Typy spúšťových mechanizmov sú:

• SA (Single Action) - nazývaný aj jednočinný mechanizmus, bicí kohút je napínaný ručne, po stlačení spúšte sa kohút uvoľní a odpáli náboj.
• DA (Double Action) - nazývaný aj dvojčinný mechanizmus, okrem spôsobu SA sa bicí kohút môže napínať aj tlakom na spúšť.
• DAO (Double Action Only) - pri stlačení spúšte dôjde k natiahnutiu kohúta, pokračujúcim tlakom sa náboj odpáli a kohút uvoľní.

Niektorí výrobcovia používajú aj ďalšie typy mechanizmov:

• SfA (Safe Action) - používa ho Glock. Vnútorný čiastočne prednapnutý úderník sa stisnutím spúšte napne úplne, odpáli náboj a opäť sa čiastočne prednapne.

Revolver je krátka ručná strelná palná zbraň s krátkou hlavňou, kde funkciu záveru, nábojovej komory a zásobníka plní bubienok. Bubnový zásobník má komory na 5 až 10 nábojov. Avšak obvykle majú revolvery kapacitu 6 nábojov.

Bubienkový zásobník nepoužívajú iba krátke zbrane, používa sa aj v iných zbraniach - puškách, granátometoch a brokovniciach. Vynálezcom prvého slávneho revolveru bol v roku 1836 Samuel Colt.

Puška je individuálna strelná zbraň jednotlivca, charakteristická dlhou hlavňou s drážkovaným vývrtom. Určená je na ničenie živej sily protivníka priamou paľbou. S nasadeným bodákom sa dá použiť aj ako chladná zbraň.

Drážkovaný vývrt hlavne, ktorý sa začal používať v 19. storočí, uvádza vystrelené strely do rotácie, čím zvyšuje ich presnosť a dostrel. Pod pojmom puška sa obvykle myslí dlhá strelná zbraň nabíjaná zozadu jednotným nábojom. Kaliber pušiek sa v súčasnosti pohybuje od 5,56 mm do 7,62 mm, v minulosti mali pušky na jednotný náboj kaliber od 6,5 mm do 11 mm výnimočne i viac. Pušky nabíjané spredu, muškety a arkebuzy mali kaliber aj viac ako 20 mm. Špeciálne pušky, najmä moderné veľkokalibrové ostreľovačské zbrane majú kaliber do 12,7 mm, protitankové a protimateriálové pušky 14,5 mm či dokonca 20 mm.

Pušky možno rozdeliť podľa spôsobu nabíjania a paľby na:

• jednoranová puška - neobsahujú vo svojej konštrukcii zásobník, po každom výstrele musí strelec ručne vložiť náboj do nábojiska alebo do nábojovej komory hlavne. Ako vojenské zbrane sa v súčasnosti jednorané pušky vyskytujú veľmi zriedkavo, používajú sa ako lovecké a predovšetkým ako športové zbrane.


Obr. 28 Jedoranová zalamovacia guľovnica (Blaser K95 Attaché Stutzen)

• viachlavňová puška - zbraň má niekoľko hlavní, náboje v ktorých je možné odpáliť vo zvolenom poradí. Po každom výstrele z hlavne musí strelec ručne vložiť náboj do nábojovej komory hlavne. Ako vojenské zbrane sa nevyskytujú, používajú sa ako lovecké a športové zbrane.


Obr.29 Trojhlavňová puška

• opakovacia puška - obsahuje vo svojej konštrukcii zariadenie, v ktorom sú uložené náboje - zásobník alebo nábojovú schránku. Strelec po výstrele jednoduchým pohybom ovládacieho prvku odstráni z nábojovej komory nábojnicu, napne úderník zbrane, vyberie (vytiahne, vysunie) zo zásobníka nový náboj a zasunie ho do nábojovej komory hlavne. Po spotrebovaní nábojov v zásobníku strelec zásobník vymení alebo nábojovú schránku náplní nábojmi.


Obr. 30 Opakovacia puška s príslušenstvom (Mosin- nagant 91/30)

• samonabíjacia puška - obsahujú zásobník a mechanizmus, ktorý je poháňaný niektorým dejom spojeným s výstrelom - napríklad tlakom plynov v hlavni, impulzom výstrelu, záklzom hlavne. Mechanizmus tesne po výstrele otvorí záver zbrane, odstráni nábojnicu z nábojovej komory a vyhodí ju mimo zbraň, napne úderník, vyberie zo zásobníka nový náboj a zasunie ho do nábojovej komory - tým je zbraň pripravená k ďalšiemu výstrelu.


Obr. 31 Samonabíjacia puška CZ 858 Tactical

• automatická puška - má prakticky rovnakú konštrukciu ako samonabíjacia puška. Líši sa schopnosťou automatickej streľby dávkou - po zasunutí náboja do nábojovej komory je náboj odpálený. Cyklus sa opakuje pokiaľ strelec drží stlačenú spúšť alebo pokiaľ sú v zásobníku náboje. Automatická puška tvorí prechod medzi puškami a guľometmi


Obr. 32 Automatická puška CZ 805 A

Iné druhy pušiek:

• brokovnica - puška uspôsobená na streľbu nábojmi s hromadnou strelou.


Obr. 33 Brokovnica Maverick opakovacia

• karabína - puška menších rozmerov ako štandardná vojenská puška, pôvodne zbraň jazdectva
• karabína odvodená od vojenskej opakovacej samonabíjacej alebo automatickej pušky - vyznačuje sa obvykle skrátenou hlavňou a pažbou
• dlhá strelná zbraň skonštruovaná na náboj s menším alebo stredným balistickým výkonom


Obr. 34 Karabína M1

• ostreľovacia puška - skonštruovaná na presnú streľbu na väčšie vzdialenosti. Spravidla je vybavená optickým zameriavačom - ďalekohľadom.


Obr. 35 Ostreľovačská puška (L 96A1)

• útočná puška - doslovný preklad nemeckého výrazu Sturmgewehr - používa sa pre označenie vojenských automatických pušiek a automatických karabín po druhej svetovej vojne (do súčasnosti).


Obr. 36 Útočná puška (FN F 200O)

• protitanková puška - historická kategória - puška skonštruovaná pre použitie náboja s veľmi veľkým balistickým výkonom, pôvodne určená pre boj s obrnenými vozidlami nepriateľa. V súčasnosti sa podobné zbrane označujú ako veľkokalibrové ostreľovacie pušky, alebo protimateriálové pušky (AMR - anti-material rifle) a sú určené pre streľbu na veľmi veľké vzdialenosti.


Obr. 37 Protitanková puška (PTRS41)

• vzduchová puška - správne pneumatická puška. Patria sem zbrane, ktorých strela je z hlavne vymetená stlačeným plynom. Delia sa na:
• vzduchovky - vzduch je stlačený mechanizmom zbrane počas výstrelu
• vetrovky - vzduch je stlačený mechanizmom zbrane pred výstrelom
• plynovky - vzduch (alebo plyn, obvykle CO₂) pre výstrel je vopred stlačený v tlakovej nádobe

Samopal je automatická zbraň používajúca pištoľové strelivo. Od útočnej pušky sa líši iným princípom samonabíjania a použitým strelivom s menšou prachovou náplňou, ktoré podmieňuje aj menší účinný dostrel samopalov.

Raketové zbrane

Raketové zbrane pracujú na princípe využitia reakčnej sily plynov vytekajúcich z trysky. Je to konštrukčne jedna z najjednoduchších moderných zbraní. Raketová zbraň sa skladá z vodiacej lišty alebo trubice a z náboja. Náboj je zostavený zo samotnej strely a z raketového motora, ktorý jej udeľuje potrebnú rýchlosť na dolet k cieľu. Podľa rozširujúcich prvkov môžeme raketové zbrane rozdeliť na dva druhy:

• neriadené rakety
• riadené rakety

Z pohľadu predmetu Technické prostriedky v sebaobrane sa budeme venovať hlavne ručným raketovým zbraniam, ktoré väčšinou dokáže použiť jednotlivec sám. Zväčša sa používajú proti obrnenej technike, lietadlám a budovám, nie voči iným jednotlivcom.

Medzi najznámejšie používané ručné raketové zbrane môžeme zaradiť pancierovú päsť (panzerfaust), bazuku, RPG, FGM-148 Javlin, FIM-92 Stinger.

Pancierová päsť (panzerfaust) bol názov označujúci nemecké ručné protitankové zbrane z obdobia druhej svetovej vojny. Tieto zbrane pozostávali z trubice, ktorá obsahovala nálož strelného prachu, na ktorej konci bola hlavica s kumulatívnou náložou. Strelec si zasunul trubicu pod pazuchu alebo si ju pritlačil o rameno pomocou jednoduchých mieridiel, zamieril na cieľ a vystrelil. Prúd plynov pri výstrele smeroval neškodne za neho. Pri tomto type strelných zbraní strelec pri streľbe nezískava spätný ráz ako pri klasických palných zbraniach.

Keď vystrelená hlavica opustila trubicu na jej chvoste sa roztvorila sada tenkých oceľových krídeliek, ktorá stabilizovala let hlavice na cieľ. Vystreľovacia trubica bola na jedno použitie a po vystrelení sa ďalej nepoužívala. Dostrel sa pohyboval od 30 metrov pri prvých skonštruovaných typoch, až po 150 metrov pri posledných.

Bazuka je ručná raketová zbraň, ktorú niektorí označujú aj ako prvú modernú ručnú protitankovú zbraň. Bola zostrojená v USA. Jej vývoj začal už v roku 1933, ale sériová výroba bola zahájená až v roku 1942. Zo zbrane bola vystreľovaná kumulatívna hlavica schopná prebiť pancier o hrúbke 60 milimetrov. Účinná streľba bola do 110 metrov, ale dostrel bol aj do 300 metrov. Hlavicu poháňal k cieľu po vystrelení trubkový motor. Hlavice boli odpaľované elektricky pomocou batérie umiestnenej v pažbe zbrane alebo neskôr pomocou indukčného generátora.

Ručný protitankový granátomet, skrátene RPG, je ručná protitanková zbraň používaná pechotou primárne na boj proti obrneným vozidlám alebo opevneným bodom a iným opevneniam. Známe je aj efektívne použitie týchto zbraní na boj proti vrtuľníkom. Zbraň používa ako muníciu granáty s reaktívnym pohonom. Rozvoj RPG zvýšil bojaschopnosť pechotných jednotiek v boji proti nepriateľským tankovým a motorizovaným jednotkám.

FGM-148 Javelin je moderný prenosný protitankový raketový komplet stredného dosahu s pasívnym samonavádzacím zariadením typu „vystreľ a zabudni“ (fire and forget). Môže byť odpálený z ramena alebo vozidla. Strelec prostredníctvom zameriavača zabudovaného v odpaľovacom zariadení zameria a uloží cieľ do pamäti strely, ktorá má vlastný termovízny senzor. Po vystrelení sa strela na cieľ navádza úplne samostatne. Letová dráha strely sa pohybuje po krivke a na cieľ sa dostáva zhora. Tým sa zvyšuje úspešnosť zásahu, pretože tanky majú zhora slabšie pancierovanie. Strelu je však možné prepnúť aj do režimu, v ktorom letí na cieľ po celej dráhe vodorovne. Účinný dostrel je 2500 metrov.

FIM-92 Stinger je protilietadlový raketový komplet veľmi krátkeho dosahu s infračerveným navádzacím systémom určeným k ochrane pozemných jednotiek pred vzdušnými útokmi lietadiel a helikoptér. Zbraň je vyrábaná v USA od roku 1981 firmou Raytheon Missile Systems Company (General Dynamics) a taktiež v licencii firmou EADS, ktorá sídli v Nemecku. Táto zbraň je okrem USA oficiálne používaná aj v ďalších 29 krajinách. Efektívny dostrel je 8 kilometrov. FIM 92 Stinger je zbraňovým systémom nenáročným na presun a relatívne jednoducho ovládateľným. Riadená strela Stinger má pasívne infračervené navádzanie. Je odpaľovaná z ľubovoľného ramena jedného operátora, hoci oficiálne vyžaduje dvoch. FIM 92 môže byť vypálená proti vzdušným jednotkám vzdialeným až 4800 m od pozície operátora a vo výške 180 – 3800 m. Strela môže byť odpaľovaná aj z vozidla. Aby mohlo dôjsť k úspešnému odpáleniu strely, musí byť do držadla vložená batéria. Tá vystrelí do systému prúd argónového paliva. Stinger je odpaľovaný reaktívnym motorom, ktorý dostane strelu do bezpečnej vzdialenosti od operátora predtým ako príde k zážihu hlavného raketového motora, ktorý zrýchli raketu na rýchlosť mach 2,2. Bojová priebojná hlavica s hmotnosťou 3 kg je typu "zasiahni-znič" s časovanou nárazovou rozbuškou. Existujú 3 hlavné varianty, ktoré sa používajú: základný Stinger, Stinger s technológiou pasívneho optického hľadáčika a Stinger s preprogramovateľným mikroprocesorom (RMP). RMP je bežne používaná americkou armádou. RMP má schopnosť nahrať novú sadu software vďaka zabudovanej pamäti.

Chladné zbrane

Chladné zbrane môžeme definovať ako predmety vyrobené z najrôznejších materiálov, ovládané priamou svalovou silou majiteľa a slúžia v boji jednotlivca proti jednotlivcovi, k lovu alebo ku športovým účelom.

Chladné zbrane môžeme typologicky deliť na základe viacerých kritérií.

Podľa spôsobu použitia:

• vrhacie zbrane,
• zbrane na boj z blízka.

Podľa vzhľadu a dĺžky:

• krátke,
• dlhé.

Podľa spôsobu použitia:

• bodné,
• sečné,
• úderné.

Podľa spoločenskej funkcie:

• vojenské,
• civilné,
• lovecké,
• športové,
• ceremoniálne.

Vrhacie zbrane

Za vrhacie zbrane označujeme chladné zbrane, ktorých účelom je po hodení len vlastnou svalovou silou, bez prídavných zariadení a mechanizmov zasiahnuť, zraniť alebo usmrtiť protivníka. Ich použitie zväčšuje dosah jednotlivca počas sebaobrannej akcie. Z historického hľadiska môžeme povedať, že sú v podstate jednými z prvých zbraní, ktoré používali naši predkovia.

Môžeme povedať, že jedným z prvých improvizovaných prostriedkov, ktoré je možné použiť v sebaobrane, bol pravdepodobne obyčajný kameň, ktorý sa dal hodiť na cieľ a po zásahu ho poškodil.

Hádzacia palica bola ďalšou z prvých zbraní používaných našimi predkami po celom svete. V podstate sa jedná o krátky kus dreva, ktorý slúžil po odhodení na cieľ ako projektil k lovu drobnej zveri, ako sú králiky a vodné vtáctvo. Počas letu sa rýchlo otáčal a po náraze na cieľ ho mrzačil alebo zabíjal. Rozdiel medzi hádzacou palicou a oštepom je v ich tvare a dĺžke. Oštep je takmer vždy rovná dlhšia tyč so špičkou. Hádzacia palica je väčšinou oveľa kratšia ako oštep. Môžu byť rovná ako drevená násada oštepu alebo zahnutá ako bumerang.

Bumerang je jednoduchý drevený nástroj používaný k rôznym účelom (lov, vrhacia zbraň, ručná zbraň v boji, hudobný nástroj alebo hračka). Je špecifickým druhom hádzacej palice. Veľkosť bumerangov sa pohybuje v rozmedzí od desať centimetrov do dvoch metrov. Bumerang je známy najmä ako zbraň austrálskych domorodcov a tiež je o ňom známe, že sa dokáže po správnom odhodení vrátiť naspäť k vrhačovi. Je potrebné podotknúť, že austrálski domorodci neboli jediní používatelia bumerangu. Používal sa aj v rôznych oblastiach Afriky a Severnej Ameriky. Bumerangy určené na lov a boj boli väčšie a po odhodení sa nevracali naspäť. Dnes je bumerang najmä nástrojom pre zábavu a šport.

Oštep je vrhacia a bodná zbraň, v prípade použitia ako bodná zbraň zvaný aj kopija, dnes športový nástroj. Je to dlhá zbraň s telom (násadou) určitej dĺžky a s hrotom, ktorý môže byť napríklad kovový, u pôvodného oštepu drevený (len zaostrený koniec tela), kostený alebo kamený. Pri oštepe je nutnosťou, aby bol rovný kvôli zachovaniu správnej dráhy letu. Oštep rímskych legionárov (pilum) mal zvlášť urobený 40 cm dlhý kovový hrot vyrobený tak, aby sa v prípade dopadu zlomil. Toto opatrenie zabránilo nepriateľovi hodiť oštep späť.

Bola (občas nazývaná ako bolas alebo bolaso) je vrhacia zbraň používaná hlavne k lovu zvierat. Skladá sa z dvoch závaží spojených lanom. Drží sa buď za stred lana spojovacích závaží alebo za jedno z nich. Pred použitím je treba bolu roztočiť a vo vhodnej chvíli pustiť. Po vypustení sa závažie otáča na opačných stranách od stredu rotácie a letí smerom k terču. Po zasiahnutí terča sa závažia omotajú okolo koristi, ktorá je týmto zákrokom znehybnená. Bola je najčastejšie spájaná s juhoamerickými pastiermi, bola však používaná aj v Číne.

Vrhací nôž je zbraň vyrobená z jedného kusu ocele na rozdiel od bežných nožov, ktorých rukoväť je možné oddeliť. Dobrý vrhací nôž je vyrobený z pevnej a húževnatej ocele. Nemal by sa zlomiť pri dopade na tvrdý predmet. Svojím tvarom a rozložením hmotnosti je vyrobený pre mierený hod, takže musí byť dobre vyvážený. Aby mal nôž dobré vlastnosti pre let, musí mať ťažisko čo najbližšie k svojmu stredu. Niektoré nože majú dokonca obojstranné čepele, ktoré sú však tupé, aby sa vrhač neporanil. Na vyváženie noža slúžia často diery v rukoväti alebo nastaviteľné svorky. Podľa účelu môžeme rozdeliť vrhacie nože na športové (majú tupé čepele) a lovecké (čepele sú ostré). Vrhací nôž sa hádže z ruky úchopom za rúčku alebo čepeľ. Hádžeme ho väčšinou tak, aby sa otáčal počas letu, pretože rotácia nôž lepšie stabilizuje. Vrhanie nožov je pomerne náročné a na jeho precízne zvládnutie je potrebné veľa trénovať. Správne hodený kvalitný vrhací nôž dokáže preraziť aj dvere auta.

Šuriken (vrhacia hviezda) je v podstate špecifickým druhom vrhacieho noža. Jedná sa o tradičnú japonskú nenápadnú zbraň, ktorá slúžila najmä k hádzaniu, ale mohla byť použitá aj na bodanie. Jednalo sa o doplnkovú zbraň, ktorá slúžila na zranenie a rozptýlenie protivníka. Mohla mať viacero spojených čepelí alebo hrotov, ktoré mohli byť rôzne tvarované a často boli pokryté hrdzou alebo nečistotami, čo malo za cieľ pri zranení otráviť protivníka.

Vrhacia sekera je vrhacia zbraň, ktorá je svojím tvarom a rozložením hmotnosti určená pre mierený hod. Hlavica vrhacej sekery by mala byť vyrobená z pevnej a húževnatej ocele, aby sa pri dopade na tvrdý predmet nezlomila. Hlavica má väčšinou len jednostrannú čepeľ, ale vyskytujú sa vrhacie sekery aj dvojčepeľové alebo s vystupujúcimi tŕňmi. Porisko býva väčšinou do päťdesiat centimetrov dlhé a drevené, ale môže byť aj plastové alebo kovové, ak je vrhacia sekera vyrobená ako celokovová. Najkvalitnejšie celokovové vrhacie sekery majú na konci poriska bodec, ktorý sa po zapichnutí alebo náraze do tvrdého predmetu nezlomí. Tak ako vrhací nôž, aby mala vrhacia sekera dobré letové vlastnosti, mala by mať ťažisko približne vo svojom strede.

Franciska sekera je vrhacou sekerou používanou ako zbraň v rannom stredoveku Frankami v dobe Merovejovcov (cca od 500 do 700 n.l.). Okrem Frankov ju používali aj Germáni a Anglosasovia.

Vikingská vrhacia sekera Mammen je typom vrhacej sekery, ktorú používali Vikingovia. Mala hlavicu trojuhoníkového tvaru so širokou čepeľou.

Tomahavk je vrhacia sekera používaná severoamerickými Indiánmi.

Chladné zbrane určené na boj zblízka

Väčšinu chladných zbraní na boj zblízka (pri použití zostávajú stále uchopené a nehádžu sa na protivníka) môžeme podľa dĺžky rozdeliť na krátke a dlhé. Medzi predstaviteľov krátkych chladných zbraní môžeme zaradiť:

pästný klin – vyrobil ho Homo erectus už v staršom paleolite ako univerzálny nástroj, ktorý slúžil na rezanie, bodanie a škrabanie. Na výrobu nástrojov používal pazúrik. Jeho najužitočnejšou vlastnosťou je to, že pri údere sa štiepi na pravidelné odštepy. Starostlivým štiepaním možno regulovať jeho tvar a veľkosť odštepov, takže vznikajú nástroje rôznych tvarov a veľkostí. Keďže pazúrik veľmi pripomína sklo, majú odštepy veľmi ostrý okraj. Ten možno po otupení ďalším štiepaním opäť priostriť. Pazúrik je dosť rozšírený a častý kameň, v mnohých prípadoch ho však museli dolovať z kriedových vrstiev, kde sa bežne vyskytuje. Najstaršie nástroje ľudia vyrábali tak, že jadro pazúrika sa osekávalo dovtedy, kým sa nedosiahol želaný tvar.

kyjak (iné názvy: kyj, obuch, budzogáň) je kratšia hrubá a na jednom konci rozšírená palica, ktorá slúži ako zbraň alebo ako pracovný nástroj. Kyjak ako zbraň určite používali už lovci na lovenie zveri, napr. mamutov. Jaskynné maľby ich použitie datujú už v paleolite. V neskorších dobách ľudia kyj používali aj v boji medzi sebou. Traduje sa, že kyjak ako zbraň používali ešte aj v stredoveku najmä zbojníci pri prepadávaní pocestných. Pre väčšiu účinnosť mohla byť koncová úderová časť okovaná alebo obitá klincami.

Obušok je krátka palica, ktorou sa udiera väčšinou len jednou rukou. Môže byť vyrobená z rôznych materiálov. Prvé obušky boli v minulosti drevené, v súčasnosti môžu byť zhotovené z plastu, gumy alebo kovu. Často sú požívané policajnými jednotkami ako neletálne zbrane. Obušok sa skladá z rukoväte, ktorá môže byť rôzne ergonomicky tvarovaná a tela obušku, ktoré je rovné alebo sa môže od rukoväte smerom k úderovému koncu mierne rozširovať. Obušok v ruke zväčšuje vzdialenosť, na ktorú dokážeme zaútočiť. Väčšinou sa snažíme udierať jeho koncovou časťou, aby bol úder čo najúčinnejší. Vzhľadom na konštrukčnú jednoduchosť a rozšírenie po celom svete existuje veľké množstvo špecifických typov obuškov.

Teleskopický obušok je špeciálnym typom obušku, ktorý sa skladá väčšinou z troch do seba zapadajúcich kónických kovových častí. Najširšia časť slúži ako rukoväť. Jej povrch má väčšinou protišmykovú úpravu. Býva pokrytý rôznymi typmi gumy alebo vyfrézovanými výstupkami, ktoré majú zabezpečiť dobré uchopenie obušku. Z rukoväte je možné väčšinou rýchlym švihovým pohybom ruky vysunúť zvyšné dva diely, a tým roztvoriť obušok. Koncová časť, ktorou sa najčastejšie udiera, je väčšinou zakončená kovovou guľôčkou, ktorá má zvýšiť účinnosť úderu. Teleskopický obušok sa zatvára väčšinou rýchlym úderom o tvrdú plochu (napríklad obrubník, betónový chodník). Neodporúča sa ho zatvárať o nábytok, keramickú dlažbu a iné hodnotné predmety, pretože môže s veľkou určitosťou dôjsť k ich poškodeniu. V niektorých štátoch (Veľká Británia) je jeho vlastnenie a používanie súkromnými osobami zakázané. Vo viacerých štátoch ho ako neletálnu zbraň používajú policajné jednotky.

Palcát je jednoručná celokovová úderová zbraň, ktorá slúžila k prerážaniu plátového brnenia. Skladal sa väčšinou z rukoväte a úderovej hlavice. Úderová hlavica bola pokrytá usporiadanými kovovými listami, hrotmi alebo bývala aj hladká. Palcát sa používal najmä v stredoveku, od 11. do 17. storočia. Často ho používali jazdecké formácie. Okrem bojovej funkcie bol aj odznakom veliteľskej hodnosti.

Remdik je jednoručná úderová zbraň používaná najmä v stredoveku. Často ju používali husiti. Skladala sa z násady, ktorá mohla byť rôzne dlhá, podľa toho, či sa na udieranie používala jedna alebo dve ruky. K násade bola pomocou pohyblivého spoja (najčastejšie kovovej reťaze) pripevnená úderová hlavica. Hlavica mala väčšinou tvar gule a bola pokrytá kovovými ostňami alebo výstupkami, ktoré zvyšovali účinnosť úderu. Pri použití sa sila nárazu hlavice neprenášala do rukoväte a do ruky používateľa. Ďalšou výhodou tejto zbrane bolo, že sa dala ťažko zastaviť, dokázala udierať poza štít aj meč a vedela sa omotať. Keď bola hlavica v pohybe, veľmi dobre chránila majiteľa. Z nevýhod pri používaní je potrebné spomenúť veľkú náročnosť na ovládanie, možnosť zranenia samého seba alebo spolubojovníkov a v neposlednom rade používateľ potreboval relatívne dosť miesta na napriahnutie k úderu.

Bojové kladivo je jednoručnou alebo obojručnou úderovou chladnou zbraňou používanou najmä v stredoveku. Jeho použitie bolo vysoko účinné proti protivníkom v plátovom brnení. Skladalo sa z násady, ktorá bola väčšinou drevená a kovovej hlavice. Na násade mohla byť časť, ktorá sa používala ako rukoväť obalená kožou pre pohodlnejšie uchopenie. Kovová hlavica získavala svoj tvar postupne. Pôvodne to bolo len obyčajné kladivo a postupne sa kovová hlavica zužovala a na jej opačnom konci vznikol kovový bodec. Tupé zakončenie hlavice bojového kladiva slúžilo na udieranie. Prenášalo silu úderu na protivníka lepšie ako keby bol úder vedený mečom. Dokázalo ohýbať plátové brnenie a spôsobovať zranenia a zlomeniny pod brnením aj bez jeho prerazenia. Kovový bodec slúžil na prerážanie brnenia a dorážanie zraneného protivníka. Používanie bojového kladiva bolo najrozšírenejšie v západnej a strednej Európe, kde sa často používali ťažké plátové brnenia, voči ktorým boli meče neúčinné. Vo východnej Európe a v Oriente nedosiahlo používanie bojového kladiva vysokej obľúbenosti. Nebolo tu potrebné na prebíjanie ľahších kombinovaných typov brnení. V 16. storočí sa rozšíril typ kladiva, ktoré malo rukoväť na násade oddelenú záštitnými krúžkami.

Nôž je jednoduchý nástroj dennej potreby určený na rezanie a krájanie, prípadne na bodanie, ktorý môže slúžiť ako krátka ručná chladná zbraň. Zvyčajne ho tvoríčepeľ a rúčka. Tie môžu byť pevne alebo pohyblivo spojené. Čepeľ slúži na rezanie i bodanie a rúčka na uchopenie. Pri použití noža sa využíva usmernenie sily na nepatrnú plochu ostria, kde môže potom nôž pôsobiť veľkým tlakom.

Existuje veľké množstvo nožov najrôznejších kategórií. Veľkosť nožov je veľmi rozmanitá. Pohybuje sa od pár centimetrov až do pol metra. Najstaršie nože boli vyvinuté z jednoduchých kamených rezacích nástrojov a sú známe už z paleolitu. Prvé nože boli teda kamené, pričom medzi najkvalitnejšie kamené materiály patrili tie, ktoré bolo možné štiepať na ostré úlomky, akopazúrik alebo obsidián. K nožom sa začali pridávať drevené a kostené rúčky. S postupným zdokonaľovaním poznania sa začali vyrábať z kovov - najprv z medi, bronzu a nakoniec zo železa a ocele. V Južnej Amerike sa nože vyrábali aj zo zlata.

Z pohľadu predmetu Technické prostriedky v sebaobrane je potrebné spomenúť z veľkého množstva nožov okrem klasického, ktorý väčšina pozná z používania v domácnosti, aj nože zatváracie, dýky, bojové nože, multifunkčné nože, tlačné dýky a tradičné nože charakteristické pre určitý región alebo skupinu ľudí ako napríklad kukri, tanto a katar.

Zatváracie nože vyrobené s dôrazom na ich použitie v sebaobrane sú charakteristické tým, že na rukoväti mávajú kovovú sponu (klip), ktorý ich drží vo vrecku nohavíc. Okrem toho sa na konci rukoväte, na strane kde nie je čepeľ často nachádzajú bodce alebo výstupky, ktoré zvyšujú účinnosť úderov, ak sa rozhodneme udierať touto časťou noža. Rukoväť býva rôzne ergonomicky tvarovaná pre pohodlnejšie uchopenie a menšiu možnosť vyšmyknutia počas používania. Veľkosť čepele takýchto nožov sa pohybuje rádovo od desať do dvadsať centimetrov. Čepeľ noža môže mať rôzne tvary a môže byť jedno alebo obojstranne brúsená. Na tupej časti čepele sa nachádzajú očká, zárezy alebo rôzne výstupky umožňujúce rýchle otvorenie noža pri tasení. Po otvorení je čepeľ v otvorenej polohe často zaistená mechanickou poistkou, ktorá zabraňuje samovoľnému zatvoreniu noža. Vo viacerých štátoch je držanie a nosenie takýchto nožov zakázané. Pri zákaze často záleží na mechanizme otvárania alebo dĺžke čepele. Na Slovensku a v Českej republike držanie a nosenie takýchto nožov nie je právne obmedzené.

Multifunkčné nože nie sú primárne konštruované ako nože pre sebaobranu. Väčšinou obsahujú väčšie množstvo špeciálne tvarovaných čepelí, ktoré okrem rezania a bodania môžu slúžiť na otváranie konzerv, fliaš alebo skrutkovanie skrutiek. Samozrejme je ich možné použiť aj ako zbraň počas sebaobrannej akcie.

Dýka je krátka a ostrá bodná zbraň, ktorá má čepeľ upevnenú v rukoväti. Používa sa ako rezací nástroj či zbraň. Je veľmi náročné stanoviť kritérium, ktoré by presne charakterizovalo, v čom sa líši nôž od dýky. Základný rozdiel je v tom, že nôž je primárne vyrobený na rezanie a dýka na bodanie. Môžeme povedať, že dýka má často čepeľ obojstranne brúsenú a nôž nie. Nemusí to byť však vždy. Často nájdeme dýky, ktoré majú čepeľ brúsenú len na jednej strane. Dýka má hrubšiu čepeľ a je masívnejšia a ťažšia ako nôž. Pri niektorých kuchynských nožoch však ani toto kritérium neobstojí. Dýka je primárne vyrobená pre boj a bodanie a nie pre rezanie a krájanie v domácnosti. Aj toto kritérium len veľmi málo charakterizuje rozdiely medzi týmito dvoma nástrojmi. V súčasnosti už len málokto kupuje dýku ako nástroj na boj alebo zabíjanie iných ľudí. Počas domáceho násilia zase často dochádza k požívaniu kuchynských nožov z domácnosti na napadnutie, zranenie a usmrtenie iných osôb. Tvar noža alebo dýky bol až na výnimky daný používaným materiálom a konštrukciou. Rovná čepeľ bola výhodná k bodaniu, ale medené a bronzové čepele neboli vhodné k rezaniu a sekaniu. Na vyváženie tohto nedostatku sa čepeľ rôzne tvarovala, aby sa zlepšili možnosti rezania.

Z historického hľadiska je tiež náročné odlíšiť vývoj dýky od vývoja noža. Dýka je nepochybne jednou z najstarších zbraní. Známe sú pazúrikové dýky, zhruba z doby 20 000 rokov pred našim letopočtom. V ranej forme neboli nič viac než elipsovitý či klinovitý kus pazúrika odštiepený tak, aby tvoril hrot a ostrie, pričom zadná časť na držanie bola tupá. Postupom času sa stala rukoväť výraznejšou a tvarom sa prispôsobila dlani. Dýky sa vyrábali aj z akýchkoľvek iných materiálov, ktoré umožňovali ostré zahrotenie - bežne sa používalo drevo, kosť a roh. Sú známe aj dýky vyrobené z polodrahokamov ako achát alebo nefrit, tieto sa však používali iba pri obradoch.

Objavenie kovu poskytlo tvorcovi väčšiu možnosť tvarovania, zároveň získal aj materiál poddajný a vhodný na ornamentálnu výzdobu. Prvým použitým materiálom bola meď, ktorá je síce príliš mäkká na výrobu zbraní, ale nakoniec sa zistilo, že kovaním sa dá vytvrdiť, aby zbraň získala dostatočne ostrú hranu aj hrot. Aby bola takáto zbraň dostatočne pevná, bolo potrebné vyrobiť čepeľ širokú, až trojuholníkovú.

Približne okolo roku 2 000 pred n.l. sa začala čistá meď nahrádzať bronzom- zliatinou medi a cínu - vyvinutou sumerskými kováčmi v Mezopotámii. Vďaka tvrdosti bronzu sa dýky stávali tenšími a zdobenejšími. Použitím bronzu sa dala vyrobiť dostatočne tvrdá čepeľ, čo znamenalo výhodu na bojisku. Ďalšou výhodou bronzu bolo, že sa dal odlievať, čo zasa viedlo k vývoju liatych rukovätí prinitovaných k čepeliam.

Medzi rokmi 1000 až 500 pred n.l. bronz postupne ustúpil železu, no hoci bolo železo jednoduchšie spracovateľné, bolo aj mäkšie. Vyhovujúca čepeľ sa vyrobila až po objavení metódy vytvrdzovania zocelením, opakovaným kovaním porézneho železa. Surová oceľ zostala bežným materiálom na výrobu zbraní približne do 12. storočia, keď technika vykovania niekoľkých pásov surovej ocele vytvárajúcej rafinovanú zvárkovú oceľ nakoniec poskytla kov so všetkými požadovanými vlastnosťami - pevnosťou a možnosťou tvarovať a udržať ostrosť čepele.

Tvar dýky bol až na výnimky určený použitým materiálom a konštrukciou. Rovná čepeľ bola výhodná na bodanie, avšak medené a bronzové čepele neboli vhodné na rezanie či sekanie. Na vyváženie tohto nedostatku sa čepeľ tvarovala tak, aby sa zvýšil rezací účinok. Výsledkom bola zakrivená čepeľ na rezné nástroje a rovná čepeľ na bodné zbrane. Zakrivenie malo veľa rôznych podôb. Niektoré tvary sa stali charakteristické pre určité krajiny – napr. malajský kris so zvlneným ostrím čepele, či indický katar so širokou čepeľou s priečnou rukoväťou umožňujúcou prudšie zabodnutie do protivníka.

Zahnuté čepele boli obľúbené na Strednom Východe a v Indii. Zaviedli tu špicatú dýku s prierezom tvaru T. Dýky s dvojitou čepeľou, ktoré umožňovali bodnúť smerom hore i dole, boli známe rovnako ako dýky s priečnym zárezom, ktorým mohol bojovník zachytiť protivníkovu čepeľ a zlomiť ju alebo ohnúť.

Dýky sa používajú aj v armáde a iných ozbrojených zložkách. Pre tento typ dýk sa skôr používa názov bojový alebo útočný nôž.

Bojový (útočný) nôž je primárne vyrobený ako krátka ručná chladná zbraň. Vo veľkom množstve armád a ozbrojených zložiek sveta bývajú vojaci okrem strelných zbraní ozbrojení aj bojovým nožom. Bojový nôž slúži nielen ako bežný nôž na denné použitie, ale aj ako núdzový bojový prostriedok v prípade boja muž proti mužovi. Taktiež môže plniť funkciu bodáku a môže byť upevnený na hlaveň dlhej strelnej zbrane. Okrem toho môže byť použitý ako prostriedok na prežitie, ak sú logistické problémy so zásobovaním alebo jednotky pracujú v nepriaznivých životných podmienkach. Nože určené na prežitie sú väčšinou robustnej konštrukcie. Obsahujú v dutej uzatvárateľnej rukoväti množstvo drobností ako napríklad kompas, rybárske háčiky s vlascom, zápalky, ihly a nite, oceľové lanko s očkami, ktoré sa dá použiť aj ako improvizovaná pílka a mnohé ďalšie.

Nôž Kukri je krátka ručná chladná zbraň. Nože Kukri (občas sa z nepálštiny tiež prepisujú ako Khukuri, Khukri, Kukuri, či dokonca Kchukri) sú úplne unikátne svojím tvarom i vlastnosťami. Nie je u nich prvoradý vzhľad, ale účelnosť. Ich tvar je vypracovaný tak, aby nimi šlo rezať, dopredu posunuté ťažisko pomáha ovládateľnosti a relatívne väčšia hmotnosť noža potom zase uľahčuje sekanie. Dnes tieto nože existujú v nespočetných variantách. Používajú sa k rozličným účelom a sú neodmysliteľnou súčasťou každodenného života takmer každého Nepálca.

Podľa tradície sú nože kukri používané gurkhskými vojakmi nielen v boji, ale i v každodennom živote. Sú používané v nepálskej armáde a polícii. Pochádzajú z Dharanu, mesta na východe Nepálu. Čepeľ je vyrobená z kvalitnej uhlíkovej ocele a k výrobe púzdra je použitá najčastejšie byvolia koža. Rukoväť je obvykle z byvolieho rohu alebo tiež dreva indickej ruže.

Tento špecifický tvar noža je známy aj z iných častí sveta. V Európe v staroveku sa na Iberijskom polostrove (dnešné Španielsko pred príchodom Rimanov) používala zbraň Falcata, ktorá bola vlastne jednoručným mečom s čepeľou zahnutou ako pri nožoch Kukri dopredu, aby sa uľahčilo sekanie. Podobný tvar mal aj grécky meč Kopis.

Tanto ("Krátky meč") je bežne označovaný ako nôž alebo dýka so špecifickým tvarom čepele pochádzajúcim pôvodne z Japonska. Skladá sa z rúčky pevne spojenej s čepeľou, ktorá môže mať jedno alebo dve ostria. Dĺžka čepele sa pohybuje zväčša od 15 do 30 centimetrov. Na spojení rúčky a čepele sa môže nachádzať záštita, ktorá má chrániť ruku pred porezaním. Čepeľ býva častou chránená špeciálne vyrobenou pošvou. Špecifický tvar čepele umožňuje veľmi dobre bodať, aj keď s tanto je možné aj dobre rezať. Niektorí uvádzajú, že je jedným z tradičných japonských mečov, ktoré nosili triedy samurajov feudálneho Japonska. Tanto sa datuje do obdobia Heian (794 – 1185 nášho letopočtu). V raných začiatkoch mu však chýbali akékoľvek umelecké ozdoby a malo len jediný význam, slúžiť ako zbraň. Až v ranom období Kamakura sa na tomto nástroji objavujú prvé zjavnejšie zdobenia. Tanto je obvykle vyhotovené v hira-zukuri, čo znamená, že jeho strany nemajú chrbtové línie a sú takmer ploché, na rozdiel od shinogi-zukuri, štruktúry katana. Niektoré tanto mali široký kosoštvorcový profil a slúžili na prerazenie zbroje. Používanie tanto v tradičných bojových umeniach v 80. rokoch dvadsiateho storočia viedlo k jeho používaniu v Amerike a v Európe, kde sa špecifický tvar čepele začal používať pri moderných útočných nožoch a dýkach.

Tlačná dýka je špeciálny typ dýky ktorá má tvar „T“ a rukoväť je kolmo spojená s čepeľou. Pri uchopení rukoväte prechádza spojenie čepele a rukoväte medzi ukazovákom a prostredníkom. Špecifické uchopenie umožňuje najmä veľmi účinné bodanie. Sekanie a rezanie je s týmto typom dýky nevhodné. Za predchodcu tejto dýky môžeme považovať Katar (Coutar, Katah, Koutah, Kutar alebo Bundi).

Katar (Coutar, Katah, Koutah, Kutar alebo Bundi) je tlačná dýka pochádzajúca z oblasti Perzie, Severnej Indie a Malajzie. Katar má zvláštnu konštrukciu – rukoväť je na rozdiel od európskych dýk kolmá na čepeľ, ktorá je pri úchope umiestnená pred päsťou bojovníka. Pozdĺžne kovové tyče chránia užívateľove predlaktie pri boji a umožňujú pevnejšie držanie dýky. Čepeľ kataru má často klinovitý tvar a je primárne určená na bodanie a prerážanie súperovej zbroje. Niekedy sa vyskytujú katary aj s dvoma paralelnými čepeľami. Dĺžka čepele býva od 20 do 40 centimetrov. Tradične sa dýka používa v indickom bojovom umení Kalarippayat. Používanie tohto typu zbrane je veľmi náročné.

Malajský kris je jednoručnou krátkou chladnou zbraňou. Je nožom alebo dýkou so špecifickým tvarom rôzne zakrivenej čepele, čo zlepšuje jej rezacie schopnosti, pretože v minulosti neboli čepele týchto zbraní vyrábané z dostatočne kvalitných materiálov. Kris s asymetrickou, rôzne zakrivenou čepeľou používali v Indonézii, Malajzii, Thajsku a Brunei. Na Filipínach sa používal pod názvom Kalis. Často mu boli prisudzované nadprirodzené schopnosti, magická sila a mal prinášať majiteľovi šťastie a chrániť od zla.

Sekera je nástroj, v súčasnosti používaný primárne k opracovávaniu dreva. V minulosti bola využívaná ako zbraň, zriedkavo tomu tak je aj v súčasnosti. Sekera je zložená z obvykle kovového klinu (hlava sekery), v ktorého širšej časti je otvor. Do neho je zasadené zväčša drevené porisko (násada, rukoväť). Sekera taktiež je a bola využívaná ako obradný či heraldický symbol.

Sekera je jedným z najstarších ľudských nástrojov. Najranejšie sekery mali kamené hlavy, neskôr boli z medi, bronzu, železa a ocele.

Sekera ako nástroj je využívaná drevorubačmi , tesármi, mäsiarmi a požiarnikmi.

Sekery vyrábané ako zbrane sa od sekier určených pre drevorubačov či tesárov líšia. Poriská majú dlhšie a ťažšie, hlavy môžu byť zaostrené z oboch strán alebo môžu mať na jednej strane bodec. Ak je bodec v smere poriskam, tak sa porisko zasúva len do priehlbiny a nie do otvoru. Dĺžka poriska závisela aj od toho, či bola sekera určená na jednoručné alebo obojručné používanie. Ďalším predĺžením poriska vzniká halapartňa , ktorú zaraďujeme medzi dlhé chladné zbrane. Sekera v porovnaní s mečom umožňovala dosiahnutie väčšej prieraznosti pri úderoch (menšia úderová plocha), ale priamo úmerne s tým sa zhoršovala jej ovládateľnosť a presnosť. Bojové sekery boli využívané v severnej Európe v dobách Vikingov. Z tohto obdobia je známa aj dánska sekera, ktorá bola charakteristická širokou hlavicou a dlhou násadou. Sekery určené k vrhaniu, používané v Severnej Amerike domorodými Indiánmi, sa nazývajú tomahawky. Sekery boli taktiež využívané ako nástroje katov, ktorí nimi odsekávali hlavy a za menšie priestupky (často drobné krádeže) ruky. V starom Ríme bola sekera znakom moci konzulov (štátnych úradníkov). Taktiež bola používaná pri náboženských obradoch (obetovanie zvierat – Minojská kultúra). V ľudovej kultúre Čiech, Moravy a Slovenska sa môžeme stretnúť s valaškami a čakanmi. Boli to špecifické druhy sekier používané pri ochrane hraníc a chove dobytka. Valaška mohla fungovať aj ako vychádzková palica.

Meč je chladná ručná zbraň určená na sekanie a bodanie. V každej kultúre, ktorá meč poznala, má meč osobitný význam z hľadiska vojenského aj z hľadiska symbolického. Vystupuje ako symbol moci, boja či vojny a práva. Meč bol známy v rôznych formách v takmer všetkých civilizáciách Európy, Ázie a Afriky. Do príchodu palných zbraní bol v staroveku a stredoveku jednou z hlavných používaných ručných zbraní. Mimoriadne postavenie mal už od najstarších čias v európskej a predovšetkým v japonskej kultúre.

=

Význam mečov bol obrovský aj v mytológii. Bola to nákladná zbraň s kolísavou kvalitou výroby, ktorá vyžadovala dlhý a dôkladný výcvik. Mečom bývali pripisované niekedy aj ľudské vlastnosti (podľa mnohých legiend vedeli dokonca aj myslieť a konať). Symbolom vznešenosti ostali aj dodnes.

Základné časti meča:

• čepeľ
• hrot čepele
• ostrie/ostria čepele (brit)
• plocha čepele
• na ploche čepele je často drážka alebo drážky či žliabky, nesprávne nazývané krvné, ich funkciou je predovšetkým čepeľ spevniť a odľahčiť
• rap - výbežok čepele, ktorý je obalený rukoväťou
• záštita
• rukoväť
• · hlavica (hruška) - ukončuje rukoväť, vyvažuje meč.

Typológia alebo rozdelenie mečov je veľmi zložitá aj v samotnej európskej kultúre, vlastné osobitné typy mečov poznala aj civilizácia indická, čínska, japonská i civilizácie africké. Civilizácie na americkom kontinente meč nepoznali, predovšetkým preto, že sa nedostali ani na technologickú úroveň doby bronzovej.

Európske meče

• „Klasický“ meč - Rovná (priama) čepeľ, krížová rukoväť. Rôzne druhy mečov sa významne líšia dĺžkou a tvarom čepele, tvarom záštity a hlavice.


Obr. 79 Klasický meč

• Š abľa - je druh ručnej chladnej zbrane so zahnutou čepeľou. Je určená predovšetkým na sekanie a rezanie, menej vhodná je na bodanie. Šabľa je typická zbraň ľahko obrnenej alebo neobrnenej jazdy kočovných národov Stredného a Blízkeho Východu. Proti plátovej zbroji ťažkej jazdy je v porovnaní s klasickým mečom menej účinná.


Obr. 80 Šabľa s pošvou

• Rapír (rapier) vznikol odľahčením klasického meča po zavedení strelných zbraní a opustení úplnej zbroje. Čepeľ je štíhla, určená predovšetkým k bodaniu, pretože už nemusí prerážať rytiersku zbroj. Záštita sa stáča dozadu a nadobúda na zložitosti, aby chránila ruku miesto opustenej železnej rukavice.


Obr. 81 Rapír

• Kord vznikol ďalším vývojom a odľahčením rapieru. Jeho dlhá rovná a štíhla čepeľ je určená výhradne na bodanie - čepeľ je pružná, a preto sa s ňou už nedá sekať.


Obr. 82 Kordy

• Dvojručné meče vznikajú v období krátko po zavedení prvých strelných zbraní ako súčasť výzbroje landsknechtských (žoldnierskych) vojsk. Obdobný typ zbrane, claymore , vznikol v 16. – 17. storočí v Škótsku. Súčasne s obojručným mečom vzniká aj krátky landsknechtský meč - katzbalger .


Obr. 83 Dvojručný meč

• Katovský meč nebol zbraň ale nástroj, určený na vykonávanie popráv sťatím hlavy. Mečom sa stínali predovšetkým šľachtici, obyčajní ľudia boli popravovaní sekerou. Katovský alebo tiež popravný meč mal často úpravy, ktoré priamo znemožňovali jeho použitie v boji.

Meče Ďalekého východu

Do tejto skupiny možno zaradiť predovšetkým meče čínske a japonské.

Čínske meče predstavujú rozsiahlu skupinu zbraní, u ktorých sa najviac prejavila pestrosť tvarov čepelí a záštit. Najväčšej úcte sa meč tešil a dodnes teší v Japonsku, kde sa stal jedným z troch symbolov cisára. Výsada nosiť meč bola priznaná len kaste bojovníkov - samurajov. Okolo meča vznikla zložitá etiketa, ktorá presne určovala nielen spôsob nosenia meča, ale aj jeho udržiavania, ukladania v dome, prehliadania a vôbec akejkoľvek činnosti s mečom spojenej. Po pomerne zložitom vývoji zviazanom so zložitým (a krvavým) vývojom japonskej spoločnosti, vzniká dlhý meč - katana a krátky meč - wakizaši, ktoré spolu tvoria súpravu Daišó. Katana a wakizaši majú podobný tvar, líšia sa predovšetkým dĺžkou. Tradične bola táto dvojica mečov nosená zasunutá za pásom.

Základný tvar katany je pomerne jednoduchý - čepeľ je mierne prehnutá, obvykle jednobritá s jednostranným hrotom. Na čepeľ je nasadená rukoväť, tradične potiahnutá žraločou kožou a opletená stuhou. Do opletenia sú vložené dve ozdoby (menuki), ktoré kryjú kolík spájajúci rukoväť s čepeľou. Záštita sa nazýva cuba a má obvykle kruhový alebo oválny tvar. Hlavica (kašira) nepresahuje obrysy rukoväte. Cuba, kašira a menuki sú spravidla skutočné umelecké diela a v súčasnosti sú predmetom zberateľstva. Do súpravy meča patrila aj pošva. Každý prvok či časť čepele a vôbec celej konštrukcie meča má svoje presné japonské pomenovanie. Na čepeli je takýchto prvkov tradične 17, súprava meča je tvorená 7 prvkami a pošva 4. Do súpravy meča patria aj nôž kogatana a ihlica kógai, umiestnené v pošve a prechádzajúce záštitou. Každý z prvkov môže mať niekoľko (až desiatky) foriem a štýlov, ktoré sú dôsledne rozpracované a umožňujú presný popis zbrane, na základe čoho dokáže znalec presne určiť konkrétnu zbraň.

• Katana alebo aj gatana je bojový meč, ktorého čepeľ je dlhá 610 – 800 mm. Značenie je vždy na ľavej strane čepele, ale najlepší bojovníci svoje zbrane často vôbec neznačili.


Obr. 86 Katana

• Wakizaši alebo mamorigatana (obranný meč) je krátky, resp. kratší z dvojice mečov, ktoré nosil samuraj. Čepeľ má obvykle dĺžku 400 – 600 mm.



Obr. 87 Wakizaši

• Tači - Na rozdiel od bojového meča katana je tači skôr meč ceremoniálny, nosený šľachticmi a dvoranmi, hoci kvalita čepelí je plne porovnateľná. Tači sa nosil na závese a bol zdobený omnoho bohatšie ako katana. Rukoväť sa obvykle neopletala. Značený bol vždy na pravej strane čepele.



Obr. 88 Tači

• Čisagatana alebo čisa katana je dvorný meč, ktorý tvorí súčasť oblečenia cisárskeho dvorana. Veľmi ľahká čepeľ má dĺžku 460 – 610 mm.

• Nodači alebo džindači je japonský ekvivalent obojručného meča. Dĺžka čepele vždy presahovala 840 mm, bežne dosahovala 1 200 mm, ale našli sa aj zbrane dlhé viac ako 1 800 mm. Túto zbraň používali podriadení vojaci samuraja.

Z histórického hľadiska môžeme konštatovať, že s mečmi sa začíname stretávať až s príchodom bronzu. Žiaden dovtedy známy materiál nemal potrebné vlastnosti postačujúce na výrobu meča. Odrazu však mohla vzniknúť zbraň slúžiaca na bodanie ako aj sekanie bez rizika, že sa pri prvom náraze zlomí. Navyše jeho dlhé ostrie poskytovalo voči predchádzajúcim zbraniam (pästný klin, kyjak, sekeromlat) ťažko kompenzovateľné výhody. Vojská vyzbrojené mečmi si mohli podmaniť (a spravidla aj podmanili) národy, ktoré touto zbraňou nedisponovali. Známym príkladom je podmanenie si Egypta Hyksósmi na sklonku Strednej ríše. Meč sa vôbec prvýkrát v Čechách, na Slovensku aj v Európe objavil počas strednej doby bronzovej v polovici 2. tisícročia. Vznikol z predĺžených dýk. Predlžovaním ostria postupne získal dĺžku okolo pol metra. Vlastnosti bronzu značne limitovali použitie mečov doby bronzovej a ich odlievanie vyžadovalo skutočné majstrovstvo - pri nízkom obsahu cínu voči medi bol meč príliš mäkký, pri vyššom sa stával tvrdým, no krehkým. Používal sa ako bodná, nie sečná zbraň (túto úlohu plnila sekera či bojový sekeromlat). Až do doby železnej však zostáva elitnou zbraňou, prestížnym symbolom bojovníka, ktorý je pre svoju vysokú hodnotu vyhradený iba istým dôležitým osobám. To potvrdzujú nálezy mečov v depotoch, často v riekach a prameňoch ako obeta bohom.

V bronzovej dobe rozlišujeme meče s jazykovitou rukoväťou (rukoväť z organického materiálu sa nezachovala) a s plnou liatou rukoväťou (zdobenou rytím). Počas mladšej a neskorej doby bronzovej vzniká na severnom Slovenskuv lužickej kultúrnej oblasti centrum výroby mečov s plnou liatou rukoväťou delenou troma plastickými priečnymi rebrami – tzv. Liptovský typ . Tieto boli známe svojou kvalitou i krásou, takže sa rozšírili až do stredného Nemecka a na Balkán. Kompletnú výbavu elitného bojovníka mladšej doby bronzovej ilustrujú nálezy v bohatých kniežacích mohylách kultúr popolnicových polí . Na Slovensku ide predovšetkým omohyly v Očkove pri Piešťanoch a v Čake (okres Levice). Meč, štít, prilba, náholenníky , dve sekery, kopija a oštep spolu s pancierom tvoria výzbroj a výstroj bojovníka, ako ho spodobujú antické báje napr. Ilias (dobytie Tróje).

Aj napriek pomerne skorému objaveniu železa sa tento materiál pri výrobe meča presadzoval pomerne ťažko. V krátkosti možno povedať, že spočiatku sa železo vzhľadom na jeho krehkosť a nedefinovaťeľné vlastnosti v zbrojárstve obmedzovalo na výrobu nenáročných sekier prípadne kopijí, t. j. zbraní, kde základ určovala tvrdosť. Pravdepodobne sa vyskytli pokusy spevňovať ostrie bronzového meča železom, ale priame doklady o tom nemáme.

Železné meče na rozdiel od bronzových sa neodlievali, ale prácne skúvali s viacerých menších kusov železa. Prvé doklady o hromadnom použití železných mečov máme z doby tzv. morských národov, ktoré vyvrátili niektoré ríše bronzovej doby, medzi iným ríše Achájcov a Chetitov. Slávnym bol aj známy Gladius hispaniensis alebo krátko hispano používaný rímskymi légiami. Vyznačoval sa malou dĺžkou a určený bol najmä na bodanie, hoci bol vhodný aj na sekanie. V spolupráci s veľkým štítom Scutum to bola mimoriadne účinná zbraň, ktorá sa významným dielom pričinila o ovládnutie celého vtedy známeho kultúrneho sveta Rimanmi.

Okrem gladiusu používala rímska jazda dlhý meč spatha, ktorý bol dlhšou verziou gladiusu. Z neho sa možno vyvinul neskorší rytiersky meč.

Najprelomovejšími mečmi boli vikingské meče. Založené boli na revolučnom tvare čepele, ktorá sa zužovala smerom ku hrotu, čo výrazne zvyšovalo odolnosť proti zlomeniu. Kvalita týchto mečov bola vysoká, ale tomu zodpovedala aj ich cena, preto najobľúbenejšou (a aj najnebezpečnejšou) zbraňou Vikingov zostávala ich typická bojová sekera (často bohato zdobená).

Problém pri výrobe meča bol ten, že musel byť zároveň tvrdý aj pevný, aby sa nezlomil. Preto v stredoveku stál jeden meč toľko ako 20 kráv. Jedna z technológií výroby (v Európe) bola takáto:

Čepeľ sa rozdelila na dve časti. Pružné jadro z málouhlíkatej ocele (žíhanej, popúšťanej) a ostrie z tvrdej uhlíkatej ocele (kalenej). Prúty, z ktorých sa skúvalo jadro sa oduhličovali vykúvaním. Oduhličoval sa len povrch, preto sa vždy znovu zahrievali, aby sa uhlík difúziou rovnomerne rozložil v hmote. Dalo sa to dosiahnuť aj vyklepaním prútov natenko a následným skutím, ale potom by dochádzalo k materiálovým stratám (železo by zhorelo).

Železné 4-hranné prúty z mäkkej ocele sa po dvoch skrútili dohromady a vyklepali na hladký plátok a potom niekoľko takých na seba, alebo sa každý jeden samotný skrútil do špirály a potom sa skulo niekoľko takých dokopy (4×1, 3×2, 4×2). Výkovok sa potom olemoval pásmi z tvrdej uhlíkatej ocele (tie potom tvorili ostrie) a všetko sa skulo dohromady za pomoci boraxu. Z pružného jadra vyčnieval veľmi dôležitý tŕň na nasadenie rukoväte. Rukoväť sa teda nasadzovala na tŕň, a to najprv záštita (diel krížom k čepeli), potom rúčka a nakoniec protiváha (hlavica). Nakoniec sa tŕň rozklepal (na hríbik) a rúčka držala pokope. Rukoväť bola dôležitá aj preto, že rozhodovala o vyváženosti meča, a tým aj o celkovej účinnosti v boji.

Ďalšou metódou kutia čepelí bola tzv. damascénska metóda (vznikla už niekedy v 10.-11. storočí a používala sa až do 17. storočia, kedy výroba v pôvodných dielňach postupne zanikla). Zakladala sa na skúvaní tenkých plátkov s rôznym obsahom uhlíka na seba. Vzniknutá čepeľ bola pružná a tvrdá, prakticky nezlomiteľná (šabľa z damascenskej ocele sa dala nosiť zohnutá okolo tela pod opaskom). Boli to najdrahšie meče. Rozpoznať sa dali podľa typického vzoru na povrchu.

Damascenská metóda kutia vychádza zo staršej (a dnes už stratenej) technológie, ktorej produkt sa nazýval bulat. Používala sa vo východnej Európe, v oblasti Stredného východu, Perzie a hlavne v Indi, kde sa zachovalo relatívne najviac zbraní zhotovených touto prastarou technikou, ktorú udajne spomína už Aristoteles.

Japonské meče sa vyrábali trochu odlišnou technológiou. Materiál čepele sa asi 20-krát preložil na polovicu a vyklepal. Takto podobne ako pri lístkovom ceste vzniklo asi 1 000 000 vrstiev. Tým sa eliminovalo hrubé zrno ocele a uhlíka. Materiál sa vykul a rozložil rovnomernejšie. Podobný efekt sa dnes dá dosiahnuť legovaním kremíkom a niklom. Navyše sa dovnútra čepele dal pásik z mäkkej žíhanej ocele, aby sa tak ľahko nezlomila. Ostrie sa pri silnom párovaní na rozdiel od iných mečov neotupilo, ale odlúpla sa jedna vrstva a odkryla ďalšiu ostrú vrstvu.

Ohnutie katany sa dosahovalo nerovnomerným zakalením, kým ostrie sa zakalilo, chrbát meča sa popúšťal (alebo sa nechal pomaly vychladnúť). Popúšťaný chrbát sa zmŕštil, kým ostrie ostalo dlhšie.

Meč bol optimalizovaný s japonskou bojovou filozofiou ako čo najľahší a najobratnejší, a preto rukoväť nebola tak vyvažovaná. Zato bývala bohato zdobená. Nebol stavaný na bodanie, ale na sekanie. Optimálna technika bola rozkrojiť protivníkovu hruď hrotom meča (koncových 10 cm).

Pravá a precízne vypracovaná katana bola skôr ozdobná zbraň do mierových časov. Katana do vojny bola paradoxne mäkšia, aby sa v ostrom boji nezlomila. Aj napriek tomu si však zachovávala svoju ostrosť.

Najkrajšie vypracované boli meče šógunov a iných mocných šľachticov - tam bola čepeľ dokonca prekladaná aj 1 000-krát.

V súčasnosti je používanie meča ako technického prostriedku v sebaobrane skôr výnimočné. Jeho používanie sa u nás trénuje najmä v skupinách historického šermu. K používaniu najmä azijských mečov dochádza pri tréningoch rôznych bojových umení a je potrebné spomenúť, že šerm je aj jednou z olympijských disciplín.

Boxer je krátka jednoručná chladná zbraň, ktorej použitie zvyšuje účinnosť úderov. Je tvorená kovovými pevne spojenými prsteňmi a krátkou rukoväťou. Pri použití sú prstene nasunuté na prstoch a rukoväť je zatvorená v dlani. Pri používaní musí byť dlaň zovretá v päsť a udiera sa kovovými prsteňmi. Pre zvýšenie účinku sa na prsteňoch môžu nachádzať bodce alebo výstupky. Pri úderoch boxer udierajúcu ruku čiastočne chráni a spevňuje, čo umožňuje udierajúcemu udierať čo najväčšou silou bez rizika poranenia udierajúcej ruky. Principiálne sa pri pri použití boxera zmenšuje úderová plocha, čím sa zvyšuje účinnosť úderu. Nevýhodou pri používaní boxera je, že ak máte v ruke boxer, len ťažko môžete ruku používať na uchopenie súpera alebo jeho zbrane. Boxer môže byť kombinovaný s nožom alebo strelnou zbraňou. Vo veľkom počte krajín sa jedná o zakázanú zbraň. V Čechách a na Slovensku nie je vlastnenie boxeru zákonne obmedzené.

Dlhé chladné zbrane podobne ako krátke chladné zbrane využívajú svalovú silu užívateľa. Skladajú sa zväčša z kovovej, rôzne tvarovanej hlavice a drevenej násady (poriska, rukoväte). Hlavica býva na násadu pripojená pomocou rôzne dlhej kovovej tuleje. Na opačnom konci násady sa môže pri niektorých typoch dlhých chladných zbraní nachádzať kovová pätka umožňujúca lepšie zaprenie zbrane o zem. Nájdeme ju namä na dlhých chladných zbraniach používaných pechotou. Priemer násady dosahuje často aj 5 centimetrov. Pre používanie dlhej drevenej násady sa často označujú aj ako drevcové zbrane. Výroba drevcových zbraní bola pomerne jednoduchá a ekonomicky nenáročná, ich používanie často nevyžadovalo dlhodobú špeciálnu prípravu. Používanie dlhej násady dramaticky zväčšilo dosah a akčný rádius používateľa. Zároveň sa pri úderoch vplyvom väčšej uhlovej rýchlosti zvýšila aj dopadová energia.

Používanie drevcových zbraní robilo pri organizovanom boji zo zoradených vojakov pechoty neprokonateľný vražedný stroj, proti ktorému sa ťažko bojovalo jazdectvu aj pechote ozbrojenej krátkymi chladnými zbraňami.

Drevcové zbrane sa v minulosti používali väčšinou ako obojručne ovládané zbrane či už pre pechotu alebo jazdectvo. Za dlhé chladné zbrane považujeme aj strelné zbrane s nasadeným bodákom. Všeobecné používanie tyčových zbraní zaniklo s príchodom palných zbraní. V Afrike a na Ďalekom východe sa kopije používali proti palným zbraniam až do 19. storočia. Na mnohých miestach sa však zachovali ako ceremoniálne zbrane, či ako symboly hodnosti, ktoré bolo možné v boji ľahko spozorovať a identifikovať. Britskí poddôstojníci nosili halapartne ako symbol hodnosti ešte v 19. storočí.

V súčasnosti sa používanie klasických dlhých chladných zbraní redukovalo na slávnostné a ceremoniálne účely (napr. u pápežskej švajčiarskej gardy a Jemenskej stráže). Okrem toho niektoré dlhé chladné zbrane používajú skupiny historického šermu a ľudia trénujúci rôzne bojové umenia.

Klasifikácia európskych drevcových zbraní je pomerne obtiažna. Je to dané historickým vývojom jednotlivých typov zbraní a aj tým, že niektoré typy zbraní majú v rôznych regiónoch rozdielne názvy. Preto sa často stáva, že sa v literatúre stretávame s rôznymi typmi zbraní pod jedným pomenovaním a rovnako aj s viacerými názvami pre jeden typ zbrane.

Kopiju môžeme považovať za najstaršiu dlhú chladnú zbraň používanú na lov a boj. Používala ju pechota aj jazdectvo. Spočiatku to bola len drevená tyč so zašpicateným koncom. Neskôr sa na drevenú násadu začali pripevňovať rôzne typy dýk, čo viedlo k zvýšeniu účinku pri bodaní aj sekaní. Podľa technologickej vyspelosti sa hlavice s hrotmi vyrábali najskôr z kameňa (pazúrik), neskôr z bronzu a železa a nakoniec z ocele. Okrem materiálu, z ktorého bola vyrobená hlavica, sa vyvýjali aj jej rôzne tvary a varianty. Jednak mohla hlavica získať viac hrotov, ak bola určená prevažne na bodanie, alebo sa na nej vytárali rôzne čepele, ktoré s ňou umožňovali lepšie sekať a rezať. Okrem toho sa na nej často vytvárali výstupky a háčiky slúžiace na zachytenie jazdca a jeho strhnutie na zem. Tak isto sa rôznil aj tvar tuleje, a tým aj spôsob uchytenia hlavice o násadu.

Pri jazdectve bola kopija spočiatku zbraňou používanou obojručne. V rannom stredoveku merala kopija asi 2,5 - 3 metre a jej priemer nepresahoval 5 centimetrov. Hlavica mala listový tvar a niekedy mala výstupky (krídelká). Na násadu bola pripojená pomocou krátkej tuleje. Bola používaná v prvej fáze boja muža proti mužovi a to tak, že sa držala vo vystretej ruke a bodalo sa ňou dopredu a dole. Zavedenie strmeňov medzi 6. až 8. storočím nášho letopočtu znamenalo, že jazdec mohol držať kopiju pod pazuchou a napriahnuť ju do útoku silou celého svojho pohybu a nie iba silou paže. Následkom toho sa zmenil aj tvar kopije, ktorá získala na hmotnosti a dĺžke (3 - 3,5 metra). Z kopije sa tým stala primárne bodná zbraň. V 15. storočí získala hlavica kosoštvorcový tvar, čím sa zvýšila jej prieraznosť. Postupne ako sa z bojísk strácali jazdci v brnení, aj kopija strácala na dôležitosti. Jej ľahkú formu naďalej používali v Európe najmä Poliaci v bojoch s Friedrichom Veľkým. Potom ju prebraliNapoleonove vojská, čím ju zase rozšírili do celej Európy. Súčasťou výzbroje kavalérie bola až do 1. svetovej vojny. V poľskej armáde bola používaná až do roku 1939, teda do začiatku 2. svetovej vojny.

Sarísa bola obojručnou kopijou používanou v staroveku Macedóncami a Grékmi. Mala dĺžku 6 až 7 metrov, pričom počas boja vyčnievala až 4 metre pred zomknuté rady pešiakov (falangu). Hlavica bola železná a mala jednoduchý listovitý tvar. Na násade sa nachádzala aj kovová pätka najčastejšie vyrobená z bronzu, ktorá umožňovala sarisu lepšie zaprieť do zeme a zaroveň ju aj vyvažovala. Veľká dĺžka násady umožňovala zapojiť sa do boja až prvým piatim radom bojovníkov, čo im dávalo výhodu oproti klasickej falange ozbrojenej krátkymi chladnými zbraňami. Sarísa sa začala používať najmä za vlády Filipa II. a jej využitie skončilo až keď bola koncepcia falangy ozbrojenej sarísou prekonaná taktikou rímskych legionárov. Používanie sarísy umožňovalo vojakom zasahovať nepriateľa z relatívne veľkej vzdialenosti, v ktorej ich nemohol ohrozovať krátkymi chladnými zbraňami. Zároveň sa do boja v prvej línii zapájali aj vojaci stojaci za nimi. Aj keď vojaci v piatom rade už nemohli držať sarísu vodorovne, ale smerovala mierne nahor. To však čiastočne chránilo vojakov pred nimi proti strelám protivníka prichádzajúcim zhora. Účinnosť používania zomknutých radov bojovníkov používajúcich sarísu sa prejavila pri víťazstvách, ktoré dosiahol Alexander Veľký pri dobíjaní Perzskej ríše. Taktiku macedónskej falangy a s ňou aj používania tejto zbrane prevzali po Alexnadrovej smrti armády nástupníckych helenistických štátov a neskôr aj ďalšie stredomorské mocnosti, ako napríklad Kartágo. Používanie sarísy mimo falangu bolo nepraktické a nemotorné. To, čo z nej robilo nebezpečnú zbraň, bolo jej hromadné použitie v zohratej a vycvičenej jednotke.

Pilum bola krátka kopija, ktorú používali v boji rímski legionári. Mala jednoduchý úzky hrot na dlhej tuleji, ktorá mala na konci kĺb alebo zhrubnutie, čo umožňovalo pri pochode jej zasunutie za štít. Prednostne sa však táto kopija používala ako oštep.

Píka je dlhá obojručná kopija používaná v Európe najmä v 16. a 17. storočí. Tvarom a spôsobom používania je takmer totožná so sarísou. Skladala sa z dlhej drevenej násady, ktorá mohla byť pre spevnenie obitá železom a kovovej jednoduchej hlavice určenej primárne na bodanie. Na opačnom konci násady sa nachádzala pätka s bodcom, ktorá slúžila na lepšie zapretie píky do zeme. Násada sa zväčša smerom k hlavici zužovala, čo odľahčovalo koniec s hlavicou, a tak umožňovalo lepšiu manipuláciu s píkou. Jednotky bojujúce touto zbraňou sa volali pikanieri. Píka na rozdiel od iných drevcových zbraní nikdy neslúžila ako vrhacia zbraň. Píku používali tesne zovreté útvary pešiakov najmä na ochranu voči jazdectvu a pechote neozbrojenej drevcovými zbraňami. Do dokonalosti jej používanie vo formáciách rozvinuli švajčiarski žoldnieri, ktorí sa nechali najímať po bojiskách celej vtedajšej západnej Európy. Veľká dĺžka píky bola výhodou v boji vo formácii, avšak v kontaktnom boji zblízka bola nepoužiteľná. Z toho dôvodu boli pikanieri vyzbrojení sekundárnymi zbraňami, ktorými v ich prípade boli dýky a meče. Formácie pikanierov boli zraniteľné najmä lučištníkmi a strelcami z kuší, keďže píka sa používala oboma rukami, a tak im chýbali ochranné štíty. Podľa úrovne výcviku formácií sa pikanieri formovali buď do ježka a len staticky stáli a odrážali útoky jazdectva a pechoty, alebo pri dobre vycvičených a zohratých jednotkách vytvárali podobne ako starí Gréci a Macedónci falangu, ktorá sa relatívne rýchlo dokázala pohybovať vred a rozrážať protivníkove fomácie. Pre účinnejšie pohyby formácií bolo zavedené bubnovanie, rytmus ktorého umožňoval lepšie zosúladenie sa pešiakov. Neskôr pikanieri chránili formácie lukostrelcov a strelcov z kuší a okrem statických formácií sa dokázali usporiadane pohybovať a efektívne útočiť. Taktická prevaha takýchto jednotiek bola ukončená až nástupom palných zbraní a delostrelectva, ktorých použite na zovreté formácie malo devastačné účinky.

Halapartňa je dlhá chladná bodná a sečná obojručná zbraň vyvinutá v 14. a 15. storočí z kopije. V bitkách ju používala pechota, pretože pre svoju dĺžku bola pre jazdcov nepraktická. Na rozdiel od sekery mala dlhé porisko - až do 2 metrov, čo umožňovalo zasadiť prvý úder protivníkovi. Mala širokú čepeľ podobnú sekere na prerážanie plátov brnenia a na jej opačnom konci boli hroty určené na zhadzovanie jazdca z koňa. Zakončená bola dlhým hrotom. Jej porisko bolo niekedy okuté, čím sa stala ešte odolnejšou. Na boj s ňou boli potrebné určité bojové zručnosti, preto ňou boli vyzbrojení len skúsení kopijníci. Jej výhodou bola pomerne lacná výroba. V boji bola všestrannou a účinnou zbraňou, hlavne proti jazdcom. Ako ceremoniálna zbraň sa používa až do dnešných dní.

Sudlica je dlhá chladná obojručná drevcová zbraň používaná najmä pechotou a v našich krajnách ju preslávili najmä husiti. Európskou pechotou bola používaná od 13. do 17. storočia. Podľa tvaru hlavice mohla byť určená na sekanie, bodanie alebo na obe činnosti. Väčšinou sa na hlavici nachádzali rôzne výbežky a ďalšie hroty, podľa ktorých dostali niektoré typy aj pomenovanie, napr. sudlica ušatá, ktorá mala na hlavici ďalšie dva bočné hroty pripomínajúce uši. Okrem toho sa na niektorých typoch mohli nachádzať háky, ktoré slúžili na strhnutie jazdca z koňa. Hlavica mohla mať jedno alebo obojstranne brúsenú čepeľ v dĺžke okolo 45 centimetrov. Pod názvom Korseka sa používala veľmi podobná zbraň v Taliansku, Francúzsku a Španielsku.

Ďalším z druhov sudlíc je Kosa, ktorá je známa z viacerých regiónov Európy pod rôznymi názvami a najčastejšie vznikla premenou poľnohospodárskeho náradia, keď bola železná časť kosy pripevnená na násadu hrotom nahor. Nezávisle na sebe sa objavila vo Francúzsku a Taliansku. U nás bola známa z obdobia husitských nepokojov.

Špeciálnym druhom bojovej kosy je Glaive (v Čechách známa pod názvom Kůsa). Jedná sa o dlhú chladnú zbraň určenú najmä na sekanie. Hlavice prvých exemplárov mali tvar čepelí prvých „tesákov“ a mečov, z čoho vzniklo aj ich pomenovanie (z latinského gladius, anglického glaive a nemeckého glefe). Čepeľ mala výrazne vypuklý tvar, ktorý umožňoval učinnejšie rezanie a sekanie. Na čepeli sa mohlo nachádzať viac výbežkov a hrotov. Aj keď sa tvarom a funkciou táto zbraň veľmi podobá kose, vývojovo s ňou nemá nič spoločné. V priebehu 16. a 17. storočia sa prestáva používať na bojiskách a začína mať len ceremoniálne účely.

Partyzána je dlhou obojručnou chladnou zbraňou používanou v Európe v stredoveku. Ako ostatné drevcové zbrane, skladala sa z kovovej hlavice a drevenej násady. Hlavica bola podobná hlavici oštepu s výstupkami, ktoré umožňovali lepšiu obranu proti bojovníkom s mečmi. Pomocou výstupkov sa dali blokovať výpady s mečom. S príchodom palných zbraní sa prestala používať na boj a začala sa používať len na ceremoniálne účely.

Cep je známy skôr ako poľnohospodárske náradie používané v stredoveku k mláteniu obilia. Skladá sa z dlhej násady, na ktorej je pohyblivo zavesené asi 40-centimetrové brvno (pohyblivá hlavica cepu). V období husitských vojen sa používal ako zbraň, pričom pohyblivá drevená hlavica bola okovaná alebo obitá kovovými klincami či ostňami, ktoré zvyšovali prieraznosť úderov. Používali ju najmä pešiaci. Výhodné bolo jej použitie pri obrane vytvorenej vozovej hradby, kde mal užívateľ výhodu vyššieho postavenia nad útočníkom a dlhá násada zabraňovala útočníkom s mečom získať dobrú kontaktnú vzdialenosť. Cepy ako zbraň sa spolu s kosami využívali počas stredoveku v časoch sedliackych povstaní a nepokojov.

Guan dao je pôvodom čínska drevcová chladná zbraň zložená z drevenej násady 150 až 180 centimetrov dlhej, na ktorej bola pripevnená kovová násada v tvare ťažkého noža alebo meča určená primárne na sekanie a rezanie. Na hlavici sa môžu nachádzať výstupky umožňujúce odrážať a blokovať útoky s mečom. Táto zbraň bola používaná jazdcami aj pechotou. V Japonsku sa introdukciou z guan dao vyvinula zbraň Naginata.

Naginata je japonská dlhá chladná zbraň, ktorej používanie sa viac prisudzovalo ženám. Skladala sa z drevenej násady a kovovej hlavice. Drevená násada mala oválny prierez, čím umožňovala lepšie viesť seky. Dĺžka násady sa mala zhodovať s výškou užívateľa. Hlavica mala tvar meča so zahnutým koncom v dĺžke od 60 do 90 centimetrov. Pri spojení násady a hlavice sa nachádzala malá záštita. Síce sa dala použiť aj k bodaniu, ale často sa ňou sekalo a krúžilo, čím sa veľmi dobre kontroloval priestor okolo seba. V súčasnosti sa používanie naginaty trénuje v niektorých japonských bojových umeniach (naginata džutsu).

Yari je ďalšou dlhou drevcovou chladnou zbraňou pochádzajúcou z Japonska. Skladala sa podobne ako naginata z drevenej násady s kruhovým prierezom a kovovej hlavice rôznych tvarov. Najčastejšie mala jednoduchú čepeľ s výbežkami. Často mala aj tvar trojzubca, čo umožňovalo zachytávať nepriateľské čepele. Bola určená primárne na bodanie, aj keď ňou bolo možné v závislosti na tvare hlavice aj sekať.

Chemické zbrane

Chemické zbrane sú prostriedky, ktoré môžu spôsobiť hromadné straty živej sily, sťažiť bojovú činnosť vojsk a zamoriť bojovú techniku a terén. Tieto zbrane boli použité už v 1. svetovej vojne nemeckou armádou. Chlór, použitý ako bojová zbraň, vtedy zasiahol 15 000 vojakov, z ktorých tretina zomrela, pretože neboli pripravený na chemický útok. Odvtedy sa začali vo viacerých krajinách vyrábať chemické zbrane vo veľkom množstve, aby v prípade vojny mohli byť použité ako zbrane hromadného ničenia. V súčasnosti sa zneužitím chémie pre vojnové účely zaoberajú početné skupiny vedcov po celom svete. Najväčšia potvrdená prítomnosť chemických zbraní je v Rusku, USA, Indii, Egypte a Sudáne. Program ich vývoja prebieha v Líbii, Číne, Iraku a Iráne. Základnú náplň chemických zbraní tvoria bojové chemické látky. Bojové chemické látky so svojími fyzikálno-chemickými a toxickými vlastnosťami môžu zapríčiniť nielen veľké straty živej sily, ale aj poškodenie prostredia. Napriek tomu, že používanie chemických zbraní je zakázané medzinárodnou konvenciou, niektoré štáty ich používajú alebo používali (napr. Irak). Výroba bojových chemických látok je náročná a závislá na dostupných surovinách, a preto je čiastočne obmedzená. Znalosť účinku bojových chemických látok a ochrany proti nim zmenšuje pravdepodobnosť ich použitia vo vojne. Podľa účinku delíme bojové chemické látky na tri skupiny: otravné, zápalné a dymotvorné látky.

Chemické látky používané v chemických zbraniach:

• otravné,
• nervovoparalytické,
• pľuzgierotvorné,
• dusivé,
• všeobecne jedovaté,
• psychoaktívne,
• dráždivé,
• zápalné a
• dymotvorné.

Otravné látky sú najdôležitejšie bojové chemické látky a tvoria základ chemických zbraní. Z veľkého počtu chemických zlúčenín sú tisícky toxických, z ktorých iba niekoľko desiatok je otravných. V otravných látkach sa najčastejšie vyskytujú tieto prvky: uhlík, vodík, kyslík, fosfor, síra, arzén, dusík, chlór, fluór. Každá otravná látka je chemická zlúčenina, ktorá má vlastné fyzikálne, chemické a toxické vlastnosti a podľa toho aj fyziologický účinok. Otravné látky so svojím ničivým účinkom prenikajú do organizmu dýchacími orgánmi, cez pokožku, zažívacím traktom alebo cez sliznicu očí.

Pre bližšiu charakteristiku otravných látok je dôležité spomenúť aj ich fyzikálne vlastnosti. K fyzikálnym vlastnostiam otravných látok patrí: farba, zápach, skupenstvo, hutnota pár, napätie pár, rozpustnosť, bod varu, bod tuhnutia, viskozita, povrchové napätie atď. Tieto vlastnosti majú význam pre bojové použitie otravných látok, pre zisťovanie ich prítomnosti v prostredí a protichemickú ochranu. Otravné látky sa za normálných podmienok vyskytujú v plynnom, kvapalnom alebo tuhom skupenstve. Výparnosť udáva, aké množstvo látky sa za určitého tlaku a teploty vyparí do ohraničeného priestoru. Výparnosť sa udáva najčastejšie pri 20 °C a má úzky vzťah k stálosti látky v teréne. Čím je výparnosť väčšia, tým je stálosť v teréne menšia a naopak. Napätie pár určuje tlak pary, ktorý sa vytvorí za určitej teploty. Hutnota pár udáva, koľkokrát je para otravnej látky ťažšia než vzduch. Väčšina pár otravných látok klesá k zemi, pretože ich hustota je väčšia ako 1. Rozpustnosť zase udáva, aké množstvo otravných látok sa rozpúšťa v určitom objeme rozpúšťadla za určitej teploty (v g/l). Otravné látky sa dobre rozpúšťajú v organických rozpúšťadlách a zle sa rozpúšťajú vo vode. Rozpustnosť má význam pri ich prenikaní pokožkou. Povrchové napätie predstavuje sily, ktoré bránia zväčšovaniu povrchu kvapalných otravných látok. Má to význam pri odmorovaní, pretože čím menšie je povrchové napätie, tým ľahšie sa dá látka zmyť z rôzneho povrchu.

Otravné látky by mali mať nasledovné chemické vlastnosti:

• Otravné látky musia byť stále voči vzdušnej vlhkosti a vzdušnému kyslíku.
• Nesmie prebiehať chemická reakcia medzi jednotlivými otravnými látkami, čím by stratili svoje bojové účinky.
• Musia byť tiež tepelne odolné a nemali by pôsobiť na kovy korozívne.

Len málo známych bojových látok úplne vyhovuje všetkým týmto požiadavkám.

Rozhodujúcou vlastnosťou otravných látok z hľadiska ich využitia v boji je ich toxicita, ktorá má u každej látky určitý špecifický charakter. Toxický účinok je úmerný dávke, ktorá vnikla do organizmu. Dôležitá je koncentrácia otravných látok vo vdychovanej atmosfére a udáva sa v miligramoch na liter. Koncentrácia otravných látok na bojisku môže byť rôzna, od koncentrácií s minimálnou účinnosťou až po koncentráciu, ktorá zabíja na jedno vdýchnutie a závisí od mnohých faktorov ako je vzdialenosť od výbuchu streliva, poveternostné podmienky, terén a iné. Bojová koncentrácia je minimálna koncentrácia, pri ktorej ešte dochádza k vyradeniu nechránených osôb. Neznesiteľná koncentrácia, udávaná pri dráždivých látkach, je koncentrácia, ktorá sa dá krátkodobo zniesť bez ochrannej masky.

Otravné látky sa delia na nervovoparalytické, pľuzgierotvorné, dusivé, všeobecne jedovaté, psychoaktívne a dráždivé.

Nervovoparalytické látky patria k najúčinnejším druhom otravných látok. Sú to veľmi prudké jedy, ktoré vo forme pár, aerosolov alebo v kvapalnom stave vnikajú do organizmu dýchacími či tráviacimi orgánmi a neporušenou pokožkou, na ktorej nezanechávajú žiadne stopy. Rôzne nervovoparalytické látky majú podobný mechanizmus účinku na organizmus, aj keď majú rozdielne fyzikálne a chemické vlastnosti. Pri prenikaní do organizmu nevyvolávajú jeho miestne poškodenie, ale spôsobujú ťažké poškodenie centrálnej nervovej sústavy, a preto patria k nervovým jedom. K poškodeniu centrálnej nervovej sústavy dochádza v dôsledku porušenia rovnováhy medzi sympatickým a parasympatickým nervovým systémom. Medzi nervovoparalytické otravné látky patria: tabun, sarin, soman, látka VX a ďalšie.

Sarín (chemicky izopropylester kyseliny metylfluórfosfónovej) je bezfarebná kvapalina bez výrazného zápachu. Bod varu sarínu je 147 °C a bod tuhnutia -56 °C. Vo vodnom prostredí sarín podlieha hydrolýze, ktorá je najjednoduchšou odmorovaciou reakciou. Chlórnanové ióny a alkalické látky hydrolýzu urýchľujú. Sarín sa odmoruje kašou chlórového vápna, chlórnanovým roztokom a roztokom alkálií a v uzavretých priestoroch parou alebo čpavkom.

Je to prudko jedovatá zlúčenina, ktorá do organizmu vstupuje dýchaním, zažívacím traktom a cez pokožku. Sarín je mimoriadne silný inhibítor enzýmu acetylcholínesteráza. Už v nízkych koncentráciách spôsobuje nevratné znefunkčnenie tohto enzýmu. Acetylcholínesteráza je enzým dôležitý pre prenos nervových impulzov na synapsiách medzi jednotlivými neurónmi a na tzv. motorickej platničke, medzi neurónmi a svalovými bunkami. Podľa amerických názorov je sarín najperspektívnejší pre použitie na zamorenie životného prostredia. Pri vniknutí kvapky sarínu s objemom 0,01 ml do oka nastanie smrť v priebehu niekoľkých minút. Jeho smrteľná koncentrácia je už okolo 0,1 mg/l počas doby pôsobenia jednej minúty. Účinky otravy sa prejavujú poškodením centrálnej nervovej sústavy, čo vedie k zúženiu zorničiek, bolesti očí a hlavy a nadmernému vylučovaniu slín. Zasiahnutý ťažko dýcha a kašle, nadmerne sa potí, zvracia a nastávajú prejavy samovoľnej defekácie a močenia. Celková slabosť organizmu je vystriedaná paralýzou jednotlivých svalov, čo postupne vedie k obrne celého svalstva. Smrť nastáva po ochrnutí dýchacích a srdcových orgánov. Sarín má v tele kumulatívny účinok.

Soman (chemicky pinakolylester metylfluórfosfonát) je bezfarebná kvapalina so slabým ovocným zápachom. Bod varu somanu je 167 °C a bod tuhnutia -70 °C. Je dostatočne odolný proti tepelnému rozkladu. Vo vode je málo rozpustný, dobre sa rozpúšťa v organických rozpúšťadlách. Má podobné chemické vlastnosti ako sarín, ale s tým rozdielom, že jeho chemické reakcie prebiehajú pomalšie. Jeho účinok na organizmus sa prejavuje podobne ako pri saríne, je však toxickejší.

Látka VX (chemicky 0-etyl-S-diizopropylaminoetylester metyltiofosfonát) je bezfarebná až jantarová kvapalina so zápachom spálenej gumy. S vodou sa dobre mieša a tvorí s ňou stále roztoky. Samovoľná hydrolýza látky VX trvá dlho, niekedy až niekoľko mesiacov. Najväčší význam má katalýza hydrolýzy chlórnanovým aniónom. Látka VX preniká do organizmu celým povrchom tela. Má vysoký kumulatívny a neurotický účinok. Príznaky otravy látkou VX sa prejavujú drobnými zášklbmi svalstva, pocitmi na zvracanie, poruchou duševnej činnosti (zvýšená úzkosť a strach), dýchacími ťažkosťami, zvýšeným slinením a potením, kŕčmi a neskôr smrťou, ktorá môže nastať podľa stupňa zasiahnutia o niekoľko desiatok minút až 48 hodín. Má vysokú stálosť v teréne, v dôsledku malej výparnosti a používa sa preto na zamorenie vzduchu vo forme aerosolu.

Pľuzgierotvorné látky sú kvapaliny, ktoré zamorujú terén po dobu niekoľkých týždňov až mesiacov. Pľuzgierotvorné látky vyvolávajú zmeny na pokožke, kam prenikajú aj cez odev či obuv a vstrebávajú sa do tela. Po zasiahnutí sa na pokožke objavia pľuzgiere, ktoré neskôr hnisajú a ťažko sa hoja. Okrem toho sa po zasiahnutí prejaví celkové ochorenie tela. Odmorovanie je zdĺhavé a používa sa k nemu chlórové vápno, hasené vápno atď. Hlavnými predstavitelmi pľuzgierotvorných látok sú destilovaný yperit (HD), dusíkaté yperity (HN) a lewisit (L).

Destilovaný yperit (chemicky 2,2 dichlordietylsulfid) je bezfarebná olejovitá kvapalina bez zápachu, ak je chemický čistý. Technický destilovaný yperit je tmavohnedý so zápachom horčice. Bod varu má 227,8 °C a bod tuhnutia 14,4 °C.

Je dobre rozpustný v organickách rozpúšťadlách a zle vo vode. Dobre preniká do pórovitých hmôt ako drevo, guma, textil a zle sa z nich odstraňuje. Yperit je jedna z najstálejších otravných látok a v teréne vydrží od niekoľkých dní až po niekoľko týždňov v závislosti od počasia. Vodou sa hydrolyzuje pomaly. Alkálie a vyššia teplota hydrolýzu urýchľujú. Významnou reakciou pre odmorenie je reakcia s chlórnanmi, jej produkty sú netoxické. Yperit je jednou z najznámejších otravných látok a na organizmus pôsobí vo forme kvapôk, pár a aerosolov. Do organizmu vstupuje celým povrchom tela, dýchaním a zažívacím traktom a má kumulatívny účinok. Účinok yperitu je oneskorený, to znamená že prvé klinické príznaky otravy sa prejavia až po určitej dobe, ktorá je nepriamo úmerná koncentrácii tejto látky. Zasiahnutie pokožky sa prejavuje po 4-8 hodinách jej sčervenaním. Potom sa v miestach sčervenania začnú objavovať pľuzgieriky, ktoré sa zlievajú v pľuzgiere. Tie po 2-3 dňoch praskajú a vznikajú hlboké otvorné rany. Pľuzgiere na pokožke i slizniciach sú omnoho horšie ako popáleniny a spôsobené rany sa hoja 20-30 dní. Yperit dostal svôj názov podľa belgického mesta Ypres, kde bol na západnom fronte po prvýkrát použitý nemeckou armádou proti anglickým a francúzskym vojskám v roku 1917. Nemci bombardovali nepriateľa granátmi naplnenými pľuzgierotvornou kvapalinou, ktorá dostala názov horčičný plyn alebo yperit, a zapríčinila veľké straty v britskom vojsku. Ypres by sa stalo symbolom chemickej vojny pravdepodobne aj bez yperitu, pretože počas druhej bitky pri tomto mestečku 22. apríla 1915 tu uskutočnili Nemci prvý moderný chemický útok. Pri priaznivom vetre otvorili tisíce fliaš s chlórom a zelenožltý oblak sa plazil k francúzskym zákopom. Účinky chlóru boli desivé - po chvíli ostal 6-kilometrový úsek frontu bez jediného živého vojaka.

Dusivé látky vnikajú do organizmu dýchacími cestami, rozkladajú pľúcne tkanivo a vyvolávajú prudký opuch pľúc, čím sa naruší okysličovanie krvi. Ich účinok je oneskorený a prejavuje sa po 2 až 12 hodinách. Zasiahnutý silno kašle, dusí sa, nápadne zbledne, zoslabne a v ťažkých prípadoch zomrie. Účinok je kumulatívny a stupňuje sa pri fyzickej námahe a pri pobyte na priamom slnečnom žiarení. Medzi dusivé látky patrí napr. chlór, fosgén, difosgén, chlórpikrín a iné.

Fosgén je pri normálnej teplote bezfarebný plyn (difosgén je kvapalina). Má zápach hnijúceho sena. Bod varu má 8,2 °C a bod tuhnutia -118 °C.

Vo vode je málo rozpustný, ale vodou sa rozkladá. Dobre sa rozpúšťa v organických rozpúšťadlách. Kvapalný fosgén je dobrým rozpúšťadlom niektorých otravných látok (napr. yperit) a preto sa môže používať v ich kombinácii. Pri zasiahnutí fosgénom sa postupne prejavuje sladká chuť v ústach, odpor k fajčeniu, slabý kašeľ, tiesnivý pocit v hrudi, slabá závrat, nevoľnosť a zvracanie. Tieto príznaky po opustení zamorenej oblasti postupne miznú a počas skrytého pôsobenie otravnej látky v tele sa zasiahnutý cíti pomerne dobre, až na to, že pri fyzickom zaťažení skoro pociťuje únavu. Potom sa ale zdravotný stav vážne zhorší a prejavuje sa zrýchlené dýchanie, silný kašeľ, bolesti hlavy, zmodranie pier, viečok, tváre a nosa, zvyšuje sa pulz, pociťuje sa bolesť pri srdci, závrat, slabosť a dusenie. Teplota môže vystúpiť na 38-39 °C. Akútny opuch pľúc trvá až niekoľko dní. Pri silnom zasiahnutí nastáva smrť v dôsledku narušenia srdcovej činnosti.

Všeobecne jedovaté látky prenikajú do organizmu len dýchacími cestami. V ľudskom tele sa nekumulujú, ale pôsobia veľmi rýchlo. Nízké koncentrácie si organizmus dokáže sám zneškodniť. Všeobecne jedovaté látky zasahujú krv a centrálny nervový systém tým, že narušujú alebo úplne zastavia procesy okysličovania krvi, čím zastavujú činnosť dýchacích orgánov. Príznaky zasiahnutia sú kovová chuť v ústach, škrabanie v krku, bolesti hlavy, slabosť, zvracanie, pocit strachu. Medzi všeobecne jedovaté látky patrí napr. kyanovodík a chlórkyán.

Chlórkyán spôsobuje podráždenie očí a horných dýchacích ciest. Pri ťažkých otravách sa dostavuje dusenie, spomalenie pulzu, zružovenie pokožky, strata vedomia, prudké kŕče, nepravidelnosť srdcovej činnosti a zástava činnosti dýchacích orgánov, čo vedie k smrti.

Kyanovodík je prchavá kvapalina, pary sú lahšie ako vzduch. Zapácha po horkých mandliach. Bod varu má 25,7 °C a bod tuhnutia -15 °C. Je dobre rozpustný v organických rozpúšťadlach a neobmedzene sa mieša s vodou.

Dráždivé otravné látky sa používajú na dočasné vyradenie živej sily, na výcvik vojakov, na potláčanie demonštrácií a počas iných policajných zásahov. Sú používané vo forme aerosolov a dráždia oči a horné dýchacie cesty. Medzi dráždivé látky patria: látka CS (chlorbenzalmalondinitril), CN (chlóracetofenón), CR a CA, kapsaicín, adamzit, Clark I a Clark II.

Látka CS (chemicky 2-chlórbenzylidenmalonnitril) je biela alebo svetložltá kryštalická látka so zápachom po čiernom korení. Bod topenia má 95 °C. Je málo rozpustná vo vode, dobre sa rozpúšťa v kyseline octovej, benzéne a chloroforme. Látka CS sa používa vo forme aerosolu na zamorovanie ovzdušia. V teréne sa smrteľná koncentrácia nedá vytvoriť. Na organizmus pôsobí už vo veľmi malých koncentráciách a spôsobuje dráždenie očí a horných dýchacích ciest. Vo veľkých koncentráciách spôsobuje pálenie ako žihľava. Príznakmi zasiahnutia sú silné pálenie a bolesť v očiach, slzenie a neskoršie podráždenie a sčervenanie očných viečok, bolestivé pálenie v ústach, nosohltane a horných dýchacích cestách a obtiažnejšie dýchanie, kašľanie, nadmerné vylučovanie slín, nevoľnosť a niekedy krvácanie z nosa. Po opustení zamoreného ovzdušia sa tieto príznaky strácajú v priebehu 5-10 minút. Oči sa ošetrujú vypláchnutím čistou vodou a použitím alkalickej očnej masti.

Látka CN (chemicky 2-chlóracetofenón) sa považuje za zastaralú slzotvornú látku a väčšinou bol nahradený chlórbenzalmalondinitrilom (látka CS), ktorý je účinnejší a zároveň menej toxický. Jeho účinok je okamžitý. U zasiahnutých chlóracetofenón spôsobuje sčervenanie a bolesť očí spolu s rozmazaným videním. V pľúcach môže spôsobiť edém (opuch) a pri vysokých koncentráciách dokonca aj pľuzgiere na pokožke. Pri použití veľkého množstva chlóracetofenónu v uzavretom priestore môže dôjsť k vážnym zraneniam alebo dokonca k smrti zasiahnutých. Chlóracetofenón je bezfarebná až biela kryštalická látka s teplotou topenia 54 až 57 °C. Je rozpustný v éteri, benzéne a sírouhlíku. Jeho hydrolýza je pomalá a vzniká pri nej chlórovodík. Pri uskladnení je citlivý na vlhkosť, nemožno ho skladovať v prostredí, kde sú amíny, alkoholy, voda, alebo para. Zároveň je mierne korozívny voči kovom. V súčastnosti sa už veľmi nepoužíva a väčšinou je nahradzovaný látkou CS.

Látka CR (chemicky dibenzo-1,4-oxazepin) je najúčinnejším zo syntetických lakrimátorov (látok vyvolávajúcich slzenie a podráždenie očí, pokožky a slizníc). Zároveň má najnižšiu toxicitu. Rohovku poškodzuje vzácne. Jeho účinok je okamžitý a je dráždivý pri vdychovaní - dráždi pokožku aj oči. Používa sa 0,1 %-ný roztok dibenzo-1,4-oxazepinu v zmesi propán-1,2-diolu a vody (pomer 80:20). Účinok sa zvyšuje s koncentráciou roztoku a tiež teplotou a vlhkosťou prostredia. Dibenzo-1,4-oxazepin je relatívne stály, vo vhodnom teréne (najmä na pórovitých materiáloch) môže vydržať aj 2 mesiace. Pri bežnej teplote je to svetložltá kryštalická látka korenistého zápachu. Teplotu topenia má 73 °C. Vo vode je málo rozpustný a nehydrolyzuje. Pri ustálení je stály v organických rozpúšťadlách.

Látka CA (chemicky α-brómbenzylkyanid) je kvôli svojim nestálym vlastnostiam značne nevhodný na skladovanie. Kvôli svojej vysokej toxicite sa už tiež považuje za zastaralý a nevhodný na použitie pri potláčaní nepokojov. Je to tuhá látka s teplotou topenia 25,4 °C. Je veľmi nestály a citlivý na teplo. Koroduje železo a oceľ.

Kapsaicín alebo Látka OC (chemicky N-(4-hydroxy-3-metoxybenzyl)-8-metylnon-6-énamid) je prírodného pôvodu. Jedná sa o výťažok z kajenského korenia väčšinou v olejovej substancii. Jeho účinok je okamžitý. Spôsobuje silné dráždenie v očiach, na slizniciach a pokožke pálivou silou chilli papriky. Stimuluje nervové zakončenia, čo môže ovplyvniť krvný tlak a dýchanie. Spôsobuje bolesť, opuch a sčervenanie tkanív, s ktorými príde do kontaktu. Kontakt s očami je veľmi bolestivý. Je dobre rozpustný vo vode - 90 mg/l a pri 37 °C; rozpustný v alkoholoch, éteri, chloroforme, sírouhlíku, koncentrovanej kyseline chlorovodíkovej, aromatických rozpúšťadlách, ketónoch a v alkalických roztokoch.

Adamzit alebo DM látka (chemicky 10-chloro-5,10-dihydrofenarzinín) je organická zlúčnina, ktorá spôsobuje vracanie a poruchy dýchania. V minulosti bola používaná na potláčanie nepokojov. Vyvinutá bola počas 1. svetovej vojny v Nemecku a nezávisle na tom aj v USA. Adamzit je bez zápachu, je to kryštalická zlúčenina s veľmi nízkym tlakom pár. Farba kryštálov sa pohybuje od jasne žltej až po tmavozelenú v závislosti na čistote. Je ľahko rozpustný v niektorých organických rozpúšťadlách (napr. acetón, dichlórmetán), ale takmer nerozpustný vo vode. V hmlistej forme vyzerá ako kanárikovo žltý dym. Adamzit sa používa zvyčajne rozptýlený ako aerosol. Účinkuje pri vdýchnutí v horných dýchacích cestách. Jeho účinky sú podobné účinkom CS látky, ale majú pomalší nástup a dlhšiu dobou trvania. Účinok často trvá aj niekoľko hodín a po zasiahnutí je nástup účinkov od 5 - 10 minút. Dochádza k podráždenie očí, pľúc a slizníc. Neskôr pri pretrvávajúcich účinkoch nasleduje bolesť hlavy, nevoľnosť a vracanie. V súčasnosti je adamzit ako slzotvorný prostriedok považovaný za zastaralý a jeho použitie ako slzotvorného plynu pri potláčaní nepokojov je nahradzované použitím CS látky, ktorej účinky majú rýchlejší nástup a odoznievanie a sú menej toxické. Ako zaújmavosť môžeme uviesť, že na bojisku sa mal používať aj ako „adamzitové sviečky“, ktoré boli vlastne kovovými rúrkami naplnenými adamzitom a pomaly horiacou pyrotechnickou zložou. Po aktivovaní horeli a produkovali hustý žltý dym, ktorý mal pri priaznivých poveternostných podmienkach uškodiť nepriateľom.

Clark I alebo Látka DA (chemicky difenylchloroarzén) je toxická kvapalina bez zápachu, kedysi používaná ako dráždiaca bojová látka. Ako chemická zbraň bola použitá na západnom fronte v zákopovej vojne 1. svetovej vojny. Spôsobuje kýchanie, kašeľ, bolesti hlavy, slinenie a vracanie. V súčasnosti je považovaná za zastaranú a nepoužíva sa.

Clark II (chemicky difenylcyanoarzén) bol objavený v Nemecku ako chemická zbraň v roku 1918. Clark II tvorí bezfarebné cesnakom páchnuce kryštály. Spôsobuje nevoľnosť, zvracanie a bolesti hlavy, čo neskôr môže viesť k pľúcnemu edému a tekutine v pľúcach. V súčasnosti je považovaná za zastaranú a nepoužíva sa.

Psychoaktívne látky majú rôzne princípy účinku - od psychóz až po extrémne zníženie krvného tlaku. Väčší význam majú látky pôsobiace na telesnú oblasť. Psychoaktívne látky sa najčastejšie používajú vo forme aerosolových oblakov. Tento druh napadnutia patrí k jedným z najefektívnejších zasiahnutí živej sily. Medzi tieto látky patrí napr. látka BZ a LSD.

Látka BZ (chemicky 3-chinuklidinylester kyseliny difenylglykolovej) je bezfarebná kryštalická látka. Bod topenia má 190 °C a bod varu vyše 300 °C. Hydrochlorid látky BZ je pevná látka dobre rozpustná vo vode. Látka BZ preniká do organizmu dýchacími orgánmi a zažívacím traktom. Pôsobenie tejto látky sa začne prejavovať po dobe latencie, ktorá trvá asi 1 hodinu od zasiahnutia. Pôsobí na nervovú sústavu, spôsobuje ochabnutie, bolenie hlavy, oslabenie zraku, ospalosť a narušenie psychiky. 10 mg látky BZ vyvolá u človeka stratu kontaktu s okolím.

V predmete Technické prostriedky v sebaobrane sa budeme zaoberať namä dráždivými otravnými látkami, ktoré sa používajú ako náplne rôznych osobných chemických zbraní. Náplne sú uložené v ochranných sprejoch a projektiloch. V súčasnosti sa ako aktívne látky používajú najmä látka CS, látka CN a kapsaicín. Tento typ osobných chemických zbraní označujeme aj ako neletálne zbrane a ich výhodou je, že pri štandardných podmienkach u postihnutého nedochádza k vážnemu trvalému poškodeniu zdravia alebo k smrti. Avšak pri správnom použití účinne obmädzujú útočné a obranné schopnosti jednotlivca. V Českej republike a na Slovensku bežný občan, ktorý dovŕšil 18 rokov veku, môže nadobúdať do vlastníctva bez ďalších právnych obmedzení rôzne typy slzotvorných sprejov a plynových pištolí, ktoré môžu pri výstrele vystreľovať chemické dráždivé látky. V policajných a iných ozbrojených zložkách sa môžeme stretnúť aj so slzotvornými granátmi a rôznymi zariadeniami na vypúšťanie slzotvorných látok, najmä pri pouličných nepokojoch a demoštráciách.

Slzotvorné spreje podľa typu náplne môžeme rozdeliť na OC spreje a CN a CS spreje.

Účinnou látkou v OC sprejoch je prírodná látka pod názvom kajanské korenie (Oleoresin Capsicum) obsahujúca alkaloid kapsaicín. Jej použitie pri zasiahnutí má okamžitý účinok spôsobujúci dočasnú stratu zraku, problémy s dýchaním, dráždivý kašeľ a silné pálenie zasiahnutej pokožky. Účinná látka sa relatívne málo odparuje, a tak je jej použitie vhodné aj do uzavretých priestorov. Pre ich vysokú účinnosť sa spreje s kapsaicínom používajú aj ako obrana proti psom.

Pri CN a CS sprejoch sú účinnou látkou vyššie popísané a charakterizované syntetické látky. Tieto začínajú pôsobiť do 20 sekúnd. Ich účinok je premenlivý a závisí na individuálnej odolnosti organizmu. Často je obrana pomocou nich málo účinná pri použití voči osobám so zmeneným stavom správania alebo pod vplyvom alkoholu či drog.

Účinná látka môže byť aplikovaná pri sebaobrannom použití v piatich formách ako hmla (aerosol), tekutá strela, pena, gél alebo pomocou plynovej pištole.

Použitie účinnej látky ako hmly (aerosolu) je pôvodnou a najobvyklejšou formou aplikácie. Funguje na podobnom princípe ako rôzne iné spreje (deodoranty, spreje proti hmyzu, lak na vlasy). Hnací plyn svojím tlakom vytláča a rozprašuje z tlakovej nádobky cez trysku účinnú látku s účinným dosahom okolo 1 metra. Pri účinnom použití je potrebné nastriekať účinnú látku s čo najmenšej vzdialenosti priamo do tváre. Výhodou použitia je relatívne široký záber, no nevýhodou je nemožnosť presného mierenia, a tým aj presného zásahu plnou dávkou. Pri účinnom použití je potrebné snažiť sa vystriekať celý obsah spreja. Ďalšou z nevýhod je pri nevhodných poveternostných podmienkach aj možnosť zasiahnutia užívateľa alebo iných nezúčastnených osôb. Jednou z odporúčaných stratégií používania tejto formy chemickej zbrane je útek z miesta napadnutia za súčasného striekania spreja smerom za seba. Ak chce protivník obeť prenasledovať, sám nabehne do zamoreného priestoru.

Tekutá strela patrí medzi modernejšie varianty obranných sprejov. Tryska v tomto prípade náplň zo spreja nerozprašuje, ale vystrekuje tenký a relatívne ďaleko dostrekujúci prúd - aj cez 5 metrov. Obvykle sa však používa do vzdialenosti 2,5 metra. Výhodou použitia je, že dostrekne ďalej a dá sa ňou relatívne presne mieriť, ale to sa dá považovať aj za nevýhodu, keďže na účinné použitie je potrebný priamy zásah do tváre, čo môže byť pri pohybujúcom sa útočníkovi obtiažne.

Spreje používajúce penu a gél sú v podstate kompromisom medzi aerosolom a tekutou strelou. Na penu a gél menej vplývajú poveternostné podmienky a lepšie držia na zasiahnutom protivníkovi. To umožňuje ich bezpečné použitie aj v relatívne malých uzavretých priestoroch. Ich obvyklé použitie je vo vzdialenosti 1-2 metre.

Použitie plynových pištolí je špecifickou možnosťou aplikácie chemických dráždivých látok, ktoré sú uložené v nábojnici. Účinnou látkou sú tu drobné kryštáliky dráždivej látky, ktoré sú vymetené z hlavne pištole pomocou strelného prachu ako pri palných zbraniach. Pri výstrele sa dráždivá látka odparuje a vytvorí efekt zamoreného oblaku. Efektívny dosah týchto zbraní je do 5 metrov. Pod 50 centimetrov sa ich použitie nedoporučuje lebo by mohlo dôsť k zraneniu útočníka drobnými čiastočkami. Výsledný mrak závisí aj od použitej ráže. Pri použití v uzavretých priestoroch môže ľahko dôjsť aj ku kontaminácii používateľa. Medzi ďalšie nevýhody patrí náročnejšia manipulácia, vyššia cena a v neposlednom rade aj riziko plynúce z možnej vizuálnej zámeny so skutočnou palnou zbraňou.

V súčasnosti sa vyrábajú obranné spreje aj ako kombinácia s elektrickým paralyzérom alebo bodovým svetlom, ktorým je možné útočníka čiastočne oslepiť a zároveň je pre používateľa zjednodušené zamierenie.

Elektrické zbrane

Elektrické zbrane sú zvláštnou skupinou neletálnych osobných zbraní, ktoré pri použití využívajú účinky elektrického prúdu na organizmus protivníka. Elektrická energia sa tu však nevyužíva na vystreľovanie projektilov ako pri niektorých typoch airsoftových zbraní alebo na iniciovanie výstrelu ako pri niektorých starších typoch palných zbraní.

Prvé zmienky o používaní elektriny ako zbrane môžeme nájsť už v diele Julesa Verna Dvadsať tisíc míľ pod morom z roku 1870, kde sa pod vodou používali strelné zbrane na princípe paintballovej zbrane vystreľujúcej sklenené projektily, ktoré pri zásahu uvoľňovali elektrinu a tá následne pôsobila na zasiahnutý objekt. Sklenené projektily sa mali správať ako tzv. leidenská fľaša, teda primitívny kondenzátor, ktorý pri náraze o cieľ rozbíjal a uvoľňoval elektrický výboj.

Okolo roku 1930 začali argentínski chovatelia dobytka používať k omračovaniu dobytka elektrický prístroj nazývaný „picana electrica“, ktorý môžeme považovať za predchodcu elektrických obuškov a paralyzérov. Môžeme sa domnievať, že išlo o prvý funkčný prístroj tohto druhu na svete. Neskôr začala používať podobný prístroj argentínska polícia v Buenos Aires na mučenie zločincov pri výsluchoch. V 50. rokoch 20. storočia začala podobný prístroj používať americká polícia pri výsluchoch účastníkov demonštrácii za ľudské práva. Tieto praktiky boli verejnosťou prudko odsúdené. V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa stupňuje v USA potreba neletálnych zbraní pre činnosť armády a najmä polície. Tieto experimentujú najmä s chemickými a elektrickými zbraňami. Najväčšieho pokroku bolo v tomto období dosiahnutého na poli chemických zbraní. Pri elektrických zbraniach išlo len o inovácie elektrických zariadení používaných na ochromenie alebo usmrtenie dobytka. Tieto zbrane sa nazývajú „shock baton“ alebo „stun gun“. Polícia pri experimentovaní s nimi stále narážala na odpor verejnosti, ktorá ich spájala s mučením elektickým prúdom.

V roku 1970 John Cover, výskumník z NASA, prichádza s novou elektrickou zbraňou, ktorá vystreľuje elektródy do tela páchateľa. V roku 1974 je táto zbraň patentovaná pod menom TASER. Čo je skratkou pre Thomas A. Swift’s Electric Rifle (elektrická puška Thomasa A. Swifta), ktorý bol obľúbným Coverovým detským hrdinom. Tento typ prijala aj verejnosť a začala ho používať polícia. Prvý sériovo vyrábaný TASER mal označenie TF-1 a jeho výstupný výkon bol 5 - 7 W. Po jeho uvedení na trh bez registrácie bolo zaznamenané veľké množstvo trestných činov, ktoré boli spáchané jeho pomocou. Preto v roku 1976 začal jeho predaj podliehať registrácii a kontrole. Okrem toho vládla obava, že bude zneužívaný aj ako mučiaci nástroj. Koncom 70. rokov 20. storočia začal byť TASER v Kanade a niektorých štátoch USA nepredajný pre verejnosť. V druhej polovici 80. rokov 20. storočia používala v USA TASER väčšina policajných jednotiek. V rokoch 1982 až 1991 bol TASER použitý pri niekoľkých tisíckach policajných zákrokov. Zároveň v 80. rokoch došlo medzi verejnosťou k masovému rozšíreniu osobných elektrických zbraní – kontaktných paralyzérov, keďže ich predaj nebol vo väčšine štátov registrovaný a kontrolovaný. Veľmi úspešným modelom bol model NOVA XR-5000 Stun Gun.

Aj keď výrobcovia zaručovali neletálnosť spomínaných zbraní, v tomto období bolo zaznamenaných viacero úmrtí spájaných s použitím osobných elektrických zbraní. Podľa patológov zaoberajúcich sa problematikou letálnosti osobných elektrických zbraní môže dochádzať k úmrtiu, ak je osoba, proti ktorej bola elektrická osobná zbraň použitá, pod vplyvom drog, najmä kokaínu, PCP, amfetamínov alebo alkoholu. Nebezpečenstvo hrozí aj osobám s vrodenou srdečnou vadou.

V súčasnosti sa elektrické osobné zbrane vyrábajú a predávajú po celom svete. Na Slovensku sa v súčasnosti testujú rôzne typy TASEROV a elektrických paralyzeróv pre potreby polície. V Českej republike je TASER zavedený vo výzbroji vybraných policajných jednotiek.

Elektrické osobné zbrane fungujú ako malý, pomerne ľahký vreckový dvojstupňový transformátor, ktorý napätie vnútorného zdroja (obyčajne 9V batérie) dokáže premeniť na výboje o sile aj niekoľko desiatok tisíc voltov. Prvý stupeň s vf transformátorom zvýši napätie batérie na niekoľko sto voltov až kilovoltov. Týmto napätím sa nabije kondenzátor, ktorý sa po nabití vybíja do druhého pulzného transformátora. V druhom transformátore sa zvýši napätie na 10 - 50 kilovoltov. Opakovacia frekvencia používaná v paralyzéroch je najčastejšie 5 - 40 hertzov. Výrobcovia často ako marketingový ťah zveličujú a udávajú skreslené údaje výstupného napätia, pričom sa spoliehajú na neznalosť verejnosti.

Moderný elektrický paralyzér vystreľuje dve sondy, ktoré sú so základnou časťou zbrane spojené tenkými vodičmi. Zasahuje obeť prúdom relatívne nízkej intenzity, ale pri napätí až 50 000 voltov.

Osobné elektrické zbrane používané v súčasnosti môžeme rozdeliť na zbrane:

• s priamym kontaktom protivníka
• s nepriamym kontaktom protivníka.

Osobné elektrické zbrane s priamym kontaktom protivníka sa nazývajú elektrické paralyzéry alebo „Stun baton“ alebo „Stun gun“. Vzhľadom na ich cenu a dostupnosť patria k najrozšírenejším. Často majú tvar rôzne dlhého obušku alebo len rukoväte. Ako zákerné zbrane môžu mať často tvar iných predmetov dennej potreby (napr. mobilný telefón, pero). Časté sú aj ich kombinácie s chemickými osobnými zbraňami. Podľa použitých polovodičových súčiastok v konštrukcii ich môžeme rozdeliť na dve skupiny:

• tyristorové
• iskrištové.

Rozdiel medzi nimi je v cene, spoľahlivosti a účinnosti. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že tyristorové paralyzéry nemusia mať napätie v kondenzátore také vysoké ako ikrištové. Stačí im napätie s veľkosťou 250 - 500 V. Iskrištové paralyzéry potrebujú napätie aspoň 1kV. Zároveň sú tyristorové paralyzéry spoľahlivejšie, účinnejšie a aj cenovo náročnejšie ako iskrištové paralyzéry.

Najväčšou nevýhodou oboch týchto typov paralyzérov je, že pri použití je potrebné priložiť ich na telo protivníka, najlepšie na holú pokožku - aj keď výrobcovia úvádzajú, že paralyzéry účinkujú aj cez odev. To znamená, že s protivníkom musíme byť vo veľmi tesnom fyzickom kontakte. Účinnosť použitia zároveň ovplyvňuje aj miesto zásahu protivníka, jeho psychický a fyzický stav. Stáva sa, že na niektoré osoby neúčinkujú hlavne lacnejšie modely dostatočne.

Elektrický paralyzér nevyžadujúci priamy kontakt s telom protivníka pri väčšine modelov vystreľuje do protivníka dve elektródy s bodcami spojené so samotnou zbraňou jemnými ohybnými drôtmi, cez ktoré po zásahu protivníka prichádza elektrický výboj. Najznámejším predstaviteľom týchto dišrtančných elektrických paralyzérov je TASER skonštruovaný v 70. rokoch 20. storočia v USA.

Všetky zbraňové systémy TASER majú rovnakú konštrukciu pozostávajúcu z tela zbrane v tvare pištole a hlavice s elektródami, ktorá sa na telo nasadzuje. Pri posledných modeloch štvrtej generácie hlavica tvorí púzdro, v ktorom sú dve elektródy s hrotmi a spätnými háčikmi. Tie sú napojené prostredníctvom tenkých ohybných drôtov na telo zbrane. Okrem toho sa v hlavici nachádza nádobka so stlačeným plynom, pomocou ktorého sú elektródy pri výstrele vymršťované na cieľ. Pri zásahu protivníka dochádza k elektrickému výboju a zasiahnutá osoba je vystavená účinkom pulzov vysokého napätia, ktoré sú privádzané pomocou tenkých izolovaných vodičov. Vysielanie pulzov sa reguluje opätovným stláčaním spúšte zbrane. Výhodou je, že elektródy sa dokážu do tela zapichnúť aj cez 5 centimetrov hrubú vrstvu oblečenia a pri zásahu do ktorejkoľvek časti tela elektrické výboje pôsobia a znefunkčňujú pohyb celého tela. Veľkou nevýhodou je, že pre opakovaný výstrel je potrebné vymeniť celú hlavicu, čo je oproti opakovaným výstrelom klasických palných zbraní zdĺhavé. V hlavici sa okrem toho ešte nachádza veľké množstvo označných drobných kúskov celulózy, ktoré sú pri výstrele vypudené do prostredia. Pomocou nich je možné presne identifikovať vystrelenú hlavicu, predaj ktorej je prísne registrovaný.

Prvý sériovo vyrábaný TASER vyrobený v roku 1976 mal označenie TF-1 a jeho výstupný výkon bol 5 - 7 wattov. Je reprezentantom prvej generácie TASEROV. V roku 1995 bol dokončený vývoj druhej generácie TASEROV, ktorú reprezentoval model Air TASER Stun Weapon 34000. Pri ňom bol výmet elektród realizovaný pomocou stlačeného dusíka. Účinný dostrel prvých generácií TASEROV bol do 2 metrov. V roku 1999 bol dokončený vývoj tretej generácie TASEROV, ktorú reprezentovali modely Advanced TASER M 26 EMD Weapon pre policajné zložky s výkonom 26 wattov a Advanced TASER M 18 pre civilné použitie s výkonom zníženým na 18 wattov. Pri týchto modeloch boli zbrane zo strán označené žltočiernou potlačou, ktorá ich mala vizuálne odlíšiť od klasických palných zbraní. Pre zvýšenie účinnosti bol vyvinutý nový spôsob paralyzovania s použitím technológie EMD (Electro-Muscular Disruption), ktorá vplýva na funkčnosť centrálnej nervovej sústavy. Vysokonapäťovým pulzom zasiahnuté kostrové svaly nekontrovateľne kontrahujú, čo spôsobuje znefunkčnenie zasiahnutej osoby, bez ohľadu na jej sústredenie a výšku prahu bolesti. Modely Advanced TASER sa stali prvými elektrickými dištančnými paralyzérmi schopnými zneškodniť aj odolných jedincov. Účinný dostrel modelu TASER M 26 EMD Weapon bol okolo 6,5 metra. Dostrel civilného modelu bol o meter kratší.

Pri štvrtej generácii TASEROV, ktorej reprezentantom je model TASER X 26, sa začal používať dokonalejší spôsob paralyzovania pomocou modifikovanej technológie EMD – Shaped pulse, ktorá dosahuje vyššiu účinnosť s menším výkonom. Veľkosť výkonu je len okolo 7 wattov. Účinný dostrel moderných TASEROV je do 7 metrov podľa dĺžky vodičov.

V súčasnosti sú dostupné na trhu modely TASER X 2 a TASER X 3, ktoré vývojovo vychádzajú z modelu TASER X 26, avšak umožnujú streľbu dvoch (model TASER X 2) alebo troch (model TASER X 3) hlavíc za sebou bez nutnosti nasadzovania novej funkčnej hlavice, čím sa odstránil jeden z hlavných nedostatkov tejto zbrane.

TASERY je vzhľadom sa situáciu možné používať aj ako kontakné paralyzéry.

Ďalšou z inovácii, ktorá sa snaží eliminovať nevýhody TASEROV v podobe obmedzeného dostrelu daného dĺžkou spojovacích vodičov, je TASER XREP (eXtendet Range Electronic Projectile) uvedený na trh v roku 2007. Jedná sa o špeciálne strelivo, ktoré je možné vystreľovať z brokovnice podobne ako klasický brokový náboj, pričom vystrelený projektil obsahuje v podstate malý fukčný paralyzér. Pri výstrele sa zo základne projektilu po opustení hlavne uvoľňujú tri stabilizačné krídelká, ktoré pomáhajú udržiavať optimalizovanú dráhu projektilu. Na začiatku strely sa nachádzajú v smere výstrelu štyri ostnaté kovové elektródy, ktoré sa zabodávajú pri náraze do tela subjektu. Energia z nárazu rozbije krehké kolíky, ktoré držia projektil po výstrele vcelku. Zároveň sa uvoľnia ďalšie štyri elektródy spojené s telom projektilu a svojím kontaktom s telom subjektu zlepšujú účinnosť paralyzéra. Telo náboja zostáva spojené tenkými pružnými kovovými vodičmi so zabodnutými elektródami a generuje pomocou použitej technológie NMI (Neuro Muscular Incapacitation) elektrické pulzy, ktoré počas 20 sekúnd prúdia do tela subjektu a paralyzujú ho. Po ukončení 20 - sekundového cyklu môže byť projektil z tela subjektu bezpečne odstránený. Výrobca udáva efektívny dostrel 100 stôp, čo je približne 30 metrov.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že plnohodnotného účinku TASERU dosiahneme len vtedy, ak obe elektródy zasiahnu subjekt, vodiace drôty zostanú neprerušene pripojené a odev musí tesne priliehať k telu subjektu, aby ním mohli preniknúť vystrelené bodce. Ak nie je niektorá z týchto podmienok splnená, nemôžeme očakávať plnohodnotný paralyzujúci účinok zbrane. Možnosťou je buď opakovane strieľať pri novších modeloch (TASER X2, TASER X3 a použití streliva TASER XREP) alebo pri starších jednoranových modeloch vymeniť hlavicu a použitie opakovať. Ďalšou možnosťou je snažiť sa použiť TASER v režime kontaktného paralyzéra.

Keďže pri používaní elektrických paralyzérov dochádza k znefunkčneniu pohybového aparátu zasiahnutého subjektu, je potrebné sa vyvarovať vzniku sekundárnych poranení. Veľmi časté sekundárne poranenia vznikajú pri pádoch zasiahnutého subjektu. Podľa lekárskych výskumov, v ktorých sa testovala funkčnosť implantovaných kardiostimulátorov počas zásahu TASEROM, by nemalo dochádzať k ich poruchám, a tým ani k zdravotným problémom pri zásahu.

V roku 2005 vyhlásila Agentúra vnútornej bezpečnosti pre pokročilý výskum (The Homeland Security Advanced Research Projects Agency) projekt zameraný na vývoj nových typov neletálnych dištančných elektrických zbraní. Do programu sa prihlásilo viacero spoločností so zaujímavými inovatívnymi riešeniami.

S jednou zaujímavou inováciou dištančných elektrických paralyzérov pod názvom Piezer prišla massachusettská společnosť Midé Technology Corporation. Spoločnosť vyvíjala systém, ktorý by nepotreboval batérie, transformátory, kondenzátory ani elektrické vodiče. Základom je špeciálna munícia vystreľovaná z normálnej brokovnice, pričom projektil obsahuje piezolelektrický kryštál, ktorý pri stlačení produkuje elektrický náboj. Po náraze na cieľ týmto projektilom dochádza k vytvoreniu elektrického výboja pôsobiaceho na zasiahnutý cieľ. Piezer by mal mať dostrel až 50 metrov. O stave projektu nie sú v súčasnosti ďalšie informácie.

Spoločnosť Lynntech College Station z Texasu sa do programu prihlásila so strelou, ktorá mohla byť vystreľovaná z brokovnice alebo 40 - milimetrového granátometu, ktorý bežne používajú na vystreľovanie slzotvorných granátov policajné poriadkové jednotky. Táto strela sa mala po dopade udržať na cieli a po dobu 7 sekúnd uvoľňovať elektrické výboje o sile 80 000 voltov. Spoločnosť uvádzala, že najväčšie problémy mali s dodržaním neletálnosti pri minimálnej používateľnej vzdialenosti. Účinný dostrel ich zbrojného systému spoločnosť uvádzala rádovo v desiatkach metrov. O stave projektu nie sú v súčasnosti ďalšie informácie.

Zbrane a zbraňové systémy fungujúce na iných fyzikálnych princípoch

Zbrane a zbraňové systémy fungujúce na iných fyzikálnych princípoch môžeme rozdeliť na:

• optické zbrane
• svetelné zbrane (Incapacitator)
• laserové zbrane (Laser Dazzler, PHASR)
• akustické zbrane
• infrazvukové zbrane
• zbrane využívajúce počuteľný zvuk (flashbang, zásahová výbuška P1, LRAD – Long Range Acoustic Device)
• ultrazvukové zbrane (Dog dazer)
• vysokofrekvenčné zbrane ( ADS - Active Denial System)

Nie všetky spomenuté zbrane a zbraňové systémy sú v súčasnosti funkčné aj v prevedení umožňujúcom ich používanie ako ručné zbrane (LRAD– Long Range Acoustic Device, ADS – Active Denial System).

Vývoj zbraňových systémov fungujúcich na iných fyzikálnych princípoch začal už počas obdobia 2. svetovej vojny v Nemecku a okrem niektorých funkčných prototypov nepriniesol prakticky použiteľné výsledky. Po 2. svetovej vojne vo vývoji zbraňových systémov fungujúcich na iných fyzikálnych princípoch pokračovali najmä v USA, ZSSR, Veľkej Británii a ďalších krajinách. Vývoj prebiehal často pre potreby armády, a tak výsledky nie sú väčšinou dostupné. V súčasnosti je vývoj týchto zbraňových systémov zameraný najmä na rozvoj neletálnych zbraní. Z optických zbraňových systémov a zbraní môžeme spomenúť zariadenie pod názvom incapacitátor.

Incapacitátor je zariadenie alebo ručná neletálna zbraň využívajúca svetlo viditeľných vlnových dĺžok vyvinutá spločnosťou Inteligent Optical Systems z USA. Podobá sa robustnejšej baterke a na svietenie používa špeciálny systém svetelných diód, ktoré vedia vytvoriť veľmi silný svetelný lúč. Diódy sú navyše rôznofarebné a môžu blikať v rôznych vopred naprogramovaných sekvenciách. Svietenie na človeka, najlepšie do tváre a očí, vyvoláva závrate, nevoľnosť a stratu orientácie. Prvý funkčný prototyp bol vyrobený v roku 2007 a od roku 2010 sa zaraďuje do výstroje amerických policajných jednotiek, národnej gardy a pohraničnej stráže.

Laser Dazzler je ručný zbraňový systém využívajúci k dočasnému oslepeniu a dezorientácii živej sily protivníka laserový lúč. Okrem toho pri používaní maskuje činnosť používateľa. Vyvinula ho americká spoločnosť LE Systems. Prví predchodcovia tejto zbrane boli vyvinutí už počas 2. svetovej vojny. K použitiu laserových zbraní došlo aj vojakmi Veľkej Británie v boji o Falklandy v 80. rokoch 20. storočia proti pilotom argentínskych lietadiel. V súčasnosti použitie laserových zbraní, ktoré môžu trvalo oslepiť protivníka, zakazuje medzinárodný dohovor (Protokol o zákaze používania oslepujúcich laserových zbraní, platný od roku 1998). Pri používaní zariadenia Laser Dazzler toto zariadenie vysiela oslepujúci zelený laserový lúč (výkon 500 miliwattov a vlnová dĺžka 532 nm), ktorý znižuje vizuálne schopnosti zasiahnutého človeka. Účinné použitie výrobca udáva od 20 do 200 metrov cez slnečný deň - v noci sa účinný dosah zvyšuje až na 2 kilometre. Pri nasvietení osoby nachádzajúcej sa bližšej ako 20 metrov bez nasadeného špeciálneho difúzora môže dôjsť k trvalému poškodeniu zraku. S nasadeným difúzorom sa minimálna hranica použitia zmenšuje na 3 metre.

PHASR (Personnel Halting and Stimulation Response rifle) je prototyp laserového zbraňového systému vyvinutého americkým ministerstvom obrany. Po podpísaní dohovoru o zákaze používania oslepujúcich zbraní predstaviteľmi USA v roku 2009 bol ďalší vývoj projektu zastavený. Tvarom je PHASR podobný klasickým dlhým palným zbraniam a pomocou vysielaného laserového lúča oslepuje protivníkov.

V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa realizovalo viacero výskumov zameraných na využitie infrazvuku v polícii a armáde. Ukázalo sa, že už relatívne slabý infrazvukový signál môže vyvolávať úzkosť, nepokoj, pocit strachu a davovú psychózu. Pri silnom infrazvukovom signále dochádza k narušeniu psychomotorických funkcii, pocitu nevoľnosti a k nutkaniu na dávenie. V závislosti od frekvencie infrazvuku môže dochádzať k poškodeniu tkanív, vnútorných orgánov a až k smrti postihnutých osôb. Z dôvodu možnej letálnosti zbraní využívajúcich infrazvuk v súčasnosti nedochádza k rozšírenému používaniu žiadneho zbraňového systému využívajúceho tento druh zvukových vĺn.

Šokový granát (Flashbang) je neletálnou opticko-zvukovou zbraňou. Ako prvý ho začali v 60. rokoch 20. storočia používať príslušníci britských SAS (Special Air Service) ako neletálny zneškodňovač (incapacitant), ktorý pri použití (výbuchu) vydával silné svetlo (rádovo okolo 6-8 miliónov candel) a hlasný zvuk (okolo 170-180 decibelov). Pri použití šokový granát väčšinou krátkodobo neutralizuje sebaobrannú činnosť subjektu jednak vyradením zrakových receptorov, ktoré sa približne až po 5 sekundách vrátia do normálneho stavu. Hlasný zvuk zvyšuje stres subjektu, pôsobí diskonfortne a narúša pohyb tekutín vo vnútornom uchu, čo spolu so stratou zraku spôsobuje dezorientáciu zasiahnutého subjektu v priestore. Sekundárne môže dôjsť aj k popáleninám pomocou drobných vybuchnutých častíc. Najčastejšie ho používajú príslušníci špeciálnych policajných jednotiek. U nás používaný šokový granát P1 (zásahová výbuška P1), v ktorom sa pri použití zo zapaľovača uvoľní páka a bicí mechnizmus aktivuje zápalku. Zapálenie zápalky aktivuje pyrotchnický spomaľovač, ktorý za 2,5 sekundy iniciuje vlastnú výbušku. Tá výbuchom vymätie do priesoru 14 kusov minivýbušiek vydávajúcich zvuk o sile 130 - 160 decibelov.

LRAD (Long Range Acoustic Device) je neletálny zbraňový systém využívajúci smerovateľný prúd hlasného zvuku. Zariadenie je v podstate akýmsi zvukovým reflektorom, ktorý je možné smerovať na cieľ a zároveň je možné ovládať aj hlasitosť vysielaného zvuku. U zasiahnutých ľudí vyvoláva hlasný zvuk nepohodlie, stres, bolesť a dezorientáciu a núti ich k úniku z jeho dosahu. Podľa výrobných špecifikácii môže zariadenie vážiť od 7 do 150 kg. Smerový lúč má rozsah 30 stupňov. Dosah zariadenia je podľa veľkosti do 300 metrov a do vzdialenosti 90 metrov je jeho účinok veľmi bolestivý. Zariadenie dokáže vyvolať zvukovú vlnu o sile 1 000 watov na meter štvorcový a hladina vytvoreného hluku dosahuje až 150 decibelov. Vydávaný zvuk sa pripomína piskot poplašných zariadení. LRAD používajú poriadkové jednotky na kontrolu davu pri demonštráciách. Zároveň sa môže používať pri ochrane strážených územi a objektov.

Dog Dazer je neletálne zariadenie vyrobené na ochranu proti psom. Zariadenie vydáva veľmi hlasný ultrazvuk mimo počuteľného rozsahu človeka, ale ktorý psy bezpečne počujú. Tento hlasný zvuk ich odpudzuje. Účinný je podľa výrobcov v závislosti od modelu od 5 do 15 metrov. Je to malá plastiková krabička s tlačidlovým ovládačom a signalizačnou LED diódou. Váži okolo 120 gramov. Vnútri zariadenia sa nachádzajú batérie a vysielač ultrazvuku. Keďže ľudia tento zvuk nepočujú, o tom, či prístroj funguje, nás informuje signalizačná LED dióda. Čím sa zviera priblíži bližšie, tým je preň vydávaný zvuk hlasnejší. Na povrchu prístroja sa môže nachádzať spona slúžiaca na prichytenie zariadenia na odev alebo opasok.

Vysokofrekvenčné zbrane a zbraňové systémy využívajú pri pôsobení na cieľ elektromagnetickú energiu v časti elektromagnetického spektra rádiových vĺn. Mechanizmus pôsobenia týchto zbraní na organizmus môžeme rozdeliť na informačný a energetický. Vysokofrekvenčné elektromagnetické žiarenie, v závislosti na kmitočte a výkone, narušuje činnosť mozgu a centrálnej nervovej sústavy, a tak dočasne znefunkčňuje a narušuje činnosť zasiahnutej osoby. Postihnutá osoba zároveň môže pociťovať únavu, ospalosť alebo nepokoj, stres, pocit hladu, smädu, tepla, chladu, bolesti, svrbenia, pálenia a ďalších vedľajších pocitov. Účinok môže byť zároveň vnímaný ako neznesiteľný bolestivý intenzívny šum a pískanie sprevádzaný v závislosti na konkrétnych parametroch signálu úzkosťou a nevoľnosťou. Takto vysielaný signal je schopný prechádzať aj rôznymi prekážkami. Jedným z funkčných zbraňových systémov tohto typu je ADS.

ADS (Active Denial System) alebo technológia aktívneho odpudzovania je zbraňový systém vyvíjaný od roku 1991 v USA výskumnými laboratóriami US Air Force pod vedením riaditeľstva pre neletálne zbrane amerického ministerstva obrany. Tento zbraňový systém vysiela výkonný zväzok elektromagnetického žiarenia vo forme vysokofrekvenčných milimetrových vĺn o vlnovej dĺžke 3,2 mm s frekvenciou 95 GHz. Podobá sa pôsobeniu mikrovlnnej rúry na ohrievané jedlo. Pri kontakte s pokožkou (prenikajú v nej len do hĺbky 3 až 4 desatín milimetra) zasiahnutej osoby vyvolávajú vysielané vlny intenzívnu bolesť, ktorá je prirovnávaná k pocitu po dlhodobom opaľovaní. Na rozdiel od opaľovania však podľa výrobcu nemajú žiadne vedľajšie ani trvalé účinky. Dosah tohto zbraňového systému je udávaný do 500 metrov. Systém je primárne vyvinutý na kotrolu davu a ochranu objektov.